Už tretí rok navštevujem maďarskú triedu na Gymnáziu P. J. Šafárika v Rožňave. My, ktorí chodíme do maďarských tried, máme šancu, aby sme sa každý rok zúčastnili trojdňového výletu v Budapešti. Tento perfektný výlet nemohol chýbať ani tento rok.

Prvý deň sme mali voľno. Keď sme dorazili k nášmu cieľu, najprv sme si zarezervovali izby na internáte, vybalili sa a išli sme na kratšiu prechádzku do mesta. Pred večerou sme mali pár hodín, aby sme sa poobzerali po nákupnom centre a kúpili si tie najpotrebnejšie veci, lebo sme vedeli, že na druhý a tretí deň bude kvôli sviatku všetko zatvorené.

Večeru sme mali v jednej krásnej, útulnej pivničnej reštaurácii, kde aj jedlo bolo vynikajúce. Po večeri sme sa vrátili na internát a každý si mohol spraviť svoj vlastný program. Ťažšie bolo potom ranné vstávanie.

Počas druhého dňa sme nemali najlepšie počasie. Bolo zamračené a po obede aj pršalo. Najprv sme si pozreli obrovskú kryptu sultána, ktorý bol jedným z mnohých tureckých panovníkov, ktorí na území dnešného Maďarska vládli celých 150 rokov. Pán profesor z kamarátskej (družobnej) školy v Budapešti  nám o ňom porozprával pár zaujímavých príbehov. Najviac sa nám však páčil výhľad na celé mesto. Hneď si každý bral do ruky mobil a začal fotiť, veď takú krásu nevidí každý deň.

Odtiaľ sme pokračovali k druhej časti mesta – k Bude. Tam nám učitelia poskytli hodinu na to, aby sme sa naobedovali a pozreli sa aj túto časť mesta. Hoci sem chodievame každý rok, vždy nás znova a znova uchvátia prekrásne budovy ako hrad Buda, kostol Mateja Korvína a najmä očarujúca panoráma, ktorá nám ponúkala výhľad na parlament, mosty aj Dunaj. Pozreli sme si zároveň aj kultúrny program, ktorý sa konal vo vestibule univerzity (Budapesti Műszaki és Gazdaságtudományi Egyetem). Pred touto školou sa sa zhromaždili ľudia s fakľami v rukách a začal sa fakľový sprievod, ktorý trval viac ako hodinu. Vzápätí sme sa ho zúčastnili aj my. Tento sprievod sa každý rok koná na pamiatku revolúcie v r. 1956. Na tento sprievod prišlo viacero ľudí aj z južných oblastí  dnešného Slovenska. Všetci si prišli uctiť pamiatku zosnulých, ktorí svojou odvahou prispeli do boja za slobodu a za svoj národ. Sprievod sa končil až pri reťazovom moste (Lánchíd).

Bola to dosť dlhá trasa a najhoršie na tom bolo, že sa rozpršalo a zmokli sme ako myši. Ale oplatilo sa! Celá atmosféra bola akoby sme sa vrátili v čase a my sme boli tými ľuďmi, ktorí bojovali za národ.

Po tejto akcii sme sa metrom vrátili na internát, prezliekli sa z mokrých šiat a išli sme na večeru.

Na tretí deň bolo strašné počasie! Pršalo, fúkal vietor a bolo chladno, ale nás to nezaujímalo, pretože nás čakalo ešte pár miest. Autobus nás priviezol do prístavu, kde nás čakala turistická loď a na nej sme sa odviezli po Dunaji. Sprievodca, v našom prípade slúchadlá, nám rozprával tie najdôležitejšie informácie o budovách, okolo ktorých sme sa plavili.

Po plavbe sme ešte navštívili Múzeum S. Petofiho, kde sme si mohli vypočuť zaujímavé príhody z jeho života ako aj najzaujímavejšie balada jeho najlepšieho priateľa, Jánosa Aranya. Potom nás ešte čakalo folklórne múzeum, v ktorom sme si pozreli ako žili ľudia v minulosti.

Keď sme po štyroch hodinách cesty konečne doma ležali každý vo svojej posteli, ďalej sme mali pred sebou toto prekrásne mesto, výhľad a zážitky predošlých troch dní.

Ďakujeme za ne aj pánom profesorom A. Lacovi, P. Némethovi a ich maďarským kolegom z Maďarska – profesorke Zsuzse a profesorovi Farkasovi.