Od rána nám svieti slniečko a my, teda redaktorský tím časopisu Heuréka na Gymnáziu P.J. Šafárika sa poberáme vlakom do Zvolena (vlak samozrejme meškal ako sme na Gemeri zvyknutí) na Štúrovo pero, ktoré je zamerané práve na školské časopisy a novinárske príspevky študentov.
Už na stanici v Rožňave máme prvý zážitok – stretávame staršiu, ale zato veľmi energickú paniu, s ktorou sme hodili krátku a zaujímavú reč (viac v drobničke Ladislav Štúr).
Čítať viac
Vstanem ráno a myslím si , že to bude krásny deň. Predstavte si také milé slniečko, ktoré vás zobudí svojimi lúčmi. Vstanem, oblečiem sa a idem do školy. Chodievam do školy o 5:00, ale babky sa činia hneď zrána a ich názory pozná celá autobusová stanica. Nastúpim do autobusu, celý vytešený, že už to počúvať nebudem. Otvorím si mobil ako správny pubertiak a zapnem ako prvé hneď z rána Instagram. Čože? Zas tá politika. A už len čítam: Dnes je debata o 11:30 Na telo s Michalom Kovačičom… Prepáč, môj, ale dnes vážne nie! Dobre, preklikám to preč a vystúpim z autobusu. Idem si do školy. Druhá hodina hneď zrána je občianska náuka. Bože, to sa celý svet točí iba okolo politiky?! Niekedy premýšľam, že kde sa nerieši politika. Možno na toalete alebo v sprche?
Moje každodenné budenie sa do školy znamená strastiplnú cestu do kúpeľne a následný úľak, keď zbadám svoj rozospatý ksicht, ktorý mi veľmi drsným spôsobom naznačuje, že ma čaká ďalší „produktívny“ deň.
Je ráno. Každý je napätý z očakávaného skúšania z angličtiny. Konečne prichádza Tá osudová chvíľa . Vyvolávanie. No najprv pani profesorka mala potrebu skontrolovať, koľko z nás žiakov je poriadnych a prečítalo si odkaz na edupage ohľadom donesenia nových kníh na hodinu. Nanešťastie – ja som nepatrila medzi tých, ktorí si odkaz prečítali a knihy som tým pádom so sebou nemala. Čítať viac
Do natrieskaného autobusu sa natlačí nepríjemná pani s jemným porastom pod nosom. Všimla som si ju hneď, keďže jej svetlé fialové vlasy (ktoré naše staršie obyvateľky považujú za trend) svietili i pod rannými mrákotami. Keď sa daná pani chytila môjho sedadla a stretli sa nám pohľady, vedela som, čo urobiť. „Nechcete si sadnúť?“ opýtala som sa jej čo najmilšie. „Starenke“ sa nadvihlo namaľované obočie, vrásky akoby zmizli a ona vyštekla : „No ešte že…!“ Tu som prehltla pálivú chuť jej odvrknúť a ani sa nepohnúť. Postavila som sa s mojimi troma taškami snažiac sa vytlačiť von. Pani do mňa strčila a sadla si akoby sa nechumelilo. Nijaký úsmev ani ďakujem. Odmalička ma učili úcte k starším. Ale ako mám byť ja tá zdvorilá, keď niekto, kto mi má byť príkladom, sa správa ako posledný lump? Veď pribúdajúce roky vám negarantujú výsadu byť nepríjemný…
114 čiarok na papier. 114-krát som perom prešiel po papieri vo svojej súkromnej štatistike, ktorú som si robil počas dozoru na prízemí našej školy, hneď oproti vstupným dverám, pri ktorých sa poctivo čipovali naši študenti. 114.
114 študentov našej školy vstúpilo uprostred týždňa do školy, každý z nich prešiel okolo dozorkonajúcej dvojice učiteľov a školníka a – a nič. Ani mú, ani bú, skrátka okolo nás prešli smerom ku schodom a potom ďalej, zrejme ku skrinkám, ku triedam, netuším. 114. Čítať viac
Študenti v strašidelných maskách zaplavili školu. Dňa 27. októbra sme opäť raz slávili Halloween na našom Gymnáziu Pavla Jozefa Šafárika. Celý deň sa niesol v hrôzostrašnej atmosfére (masiek a dvier) a nedočkavého čakania na vyhodnotenie najlepšej výzdoby dverí (ktoré sa nakoniec uskutočnilo až o týždeň).
Čítať viac