Aj keď sme 17. november nezažili, je súčasťou našich rodičov a prarodičov. 17. november nie je len deň, kedy máme voľno. Je to 321. deň gregoriánskeho kalendára a dnes je to 28 rokov od tzv. Nežnej revolúcie. Zamysleli ste sa niekedy nad tým čo by bolo, keby sa neuskutočnila Nežná revolúcia? Čo by bolo inak? Ako by sme teraz žili? Ja nie. Nezažila som ju. Ale z rozprávania o nej niečo viem. Pripomeňme si udalosti, ktoré ju sprevádzali…

Nežná revolúcia bola veľký krokom v Československu. Mnoho vecí sa zmenilo. Po 40 rokoch sa zrušil sa totalitný režim. Pred revolúciou ľudia nemohli vysloviť svoj názor.  Po r. 1989 zanikajú povinné uniformy iskričiek, pionierov, zväzákov. Ľudia nemusia chodiť na 1. mája do ulíc. Vzniká liberálna demokracia. Každý môže slobodne cestovať…

Vtedy ľudia vyšli do ulíc a sprevádzal ich zvuk štrngajúcich kľúčov. Cítili sa po dlhej dobe znova slobodní.  Zamatová revolúcia označuje nekrvavé udalosti, ktorých následkom bolo odstránenie komunistického režimu. Hlavnými aktérmi boli študenti, ku ktorým sa pridali najprv herci a divadelníci a postupne aj ostatní. To čo sa v r. 1989 stalo, bolo niečím, čo posunulo Československo dopredu. Vyššie postavení si museli uvedomiť, že nič netrvá večne. A každý človek je nahraditeľný. Z môjho pohľadu sa nemohlo stať nič lepšie ako táto udalosť. Ja si už ani neviem predstaviť, ako by to dnes vyzeralo, keby sme museli…mlčať.

Ja osobne by som nechcela mlčať. 17. november však nie je len dňom „nežnej“ revolúcie, ale aj dňom študentov. Prečo podľa mňa vznikol tento sviatok? Z jednoduchého dôvodu. Možno mi niekto nebude rozumieť. Nemusí s tým súhlasiť. No 17. november oslavujeme aj ako odvahu a cieľavedomosť študentov postaviť sa režimu. Išli si za svojím snom. Chceli zmeniť svoju budúcnosť.

Spoločnosť sa po revolúcii začala meniť. Tvorila sa nová vláda. Boli prvé slobodné voľby. Do politiky sa vrátil Alexander Dubček. Slovenský politik a štátnik, vrcholný predstaviteľ tzv. Pražskej jari. Od januára 1968 zastával funkciu prvého tajomníka ÚV KSČ, v ktorej začal praktizovať „socializmus s ľudskou tvárou“. Dubček ako človek si prešiel mnohými strasťami. Jednou z nich aj bol život v domácom exile. V domácom väzení musel žiť z dôvodu nesúhlasu s príchodom vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968. Bol sledovaný a obmedzovaný takmer dve desaťročia. V 70. rokoch počas tzv. normalizácie bola proti nemu vedená zúrivá propagandistická kampaň. Napriek všetkému sa svojho presvedčenia nevzdal. Písal protestné listy Federálnemu zhromaždeniu, Slovenskej národnej rade, prokuratúre a ďalším inštitúciám. Podporoval aktivity Charty 77. 

Výrazným prelomom jeho života bolo, keď sa k moci v Sovietskom zväze (ZSSR) v r. 1985 dostal Michail Gorbačov, s ktorým ho spájalo nielen štúdium v Moskve , ale aj silný vplyv Dubčekovho „siocializmu s ľudskou tvárou“ na tvorenie Gorbačovskej prstavby a glasnosti. Lenže A. Dubček stále musel žiť v izolácii a ostať v úzadí. Mnohí po r. 1989 chceli, aby sa stal prezidentom republiky. Nakoniec sa prezidentom po abdikácii Gustáva Husáka stal český absurdný dramatik a disident Václav Havel, ktorý už v decembri 1989 pre svoju voľbu za prezidenta získal aj podporu komunistickej strany. Alexander Dubček sa stal iba predsedom československého parlamentu.

Koniec A. Dubčeka bol tragický – 1. septembra 1992 bol po vážnej autonehode pri českom Humpolci hospitalizovaný v pražskej nemocnici Na Homolce. Zomrel 7. novembra 1992.  Pochovaný je na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. Vodič jeho auta bol odsúdený na 12 mesiacov za neúmyselné zabitie.

zdroje:

https://sk.wikipedia.org

https://www.vtedy.sk/alexander-dubcek-autohavaria

https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/412181-dubcek-pribeh-najznamejsieho-slovaka/

http://www.topky.sk/cl/13/1667973/Zahada-okolo-najsympatickejsieho-komunistu-Dubceka–FOTO-Smrt-po-dvoch-mesiacoch-v-nemocnici