Pokoj v duši
Po siedmich odučených hodinách som sa konečne dostal na obed a kmásaný studeným vetrom som sa vracal do školy, keď ma premklo skutočné mrazenie a nebolo to od zimy. Môj pohľad padol na vlajku nad vchodom do nášho gymnázia. Čiernu vlajku…
Keď som prišiel na gymnázium ako študent pred takmer tridsiatimi rokmi – mal som rôzne predstavy o svojej budúcnosti. Takmer všetky sa spájali s lesmi, prírodou, lesníctvom. No počas štúdia som pochopil, ako veľmi človeka môžu ovplyvniť jeho vyučujúci – v pozitívnom aj v negatívnom slova zmysle. Nebudem hovoriť o tých negatívnych vplyvoch. Nech sa však spätne pozerám akokoľvek, medzi tým množstvom pedagógov postsocialistického gymnázia mi dodnes ako hviezdičky svietia traja z nich, pričom tá dnešná čierna vlajka sa týkala práve jedného z nich…
V mojej hrudi sa zrazu čosi pohlo, keď som sa dozvedel, že jedného z trojice mojich najobľúbenejších pedagógov z čias študentských a neskôr jedného z kolegov, s ktorými som si mal čo povedať v časoch učiteľských (a v zborovni sme sedeli vedľa seba) môžem hľadať už naozaj len medzi hviezdičkami.
Kobeliarovo, Dom P. J. Šafárika, 2010
Keď sme boli študenti, viacerí sme milovali jej matematiku, pretože nikdy sme sa na ňu nemuseli učiť, nikdy si nosiť žiadne učebnice, no vždy nás naučila tak, že sme to vedeli! Čokoľvek sme preberali, vedela to naučiť aj takých ako ja, ktorí nikdy predtým neinklinovali k matematike. Pred pár dňami som bol na stretávke po 25 rokoch a zaspomínali sme si aj na ňu, na to, ako dávala malé jednotky tým, ktorí ako prví vypočítali príklad a ako nás to motivovalo počítať. Ako sme sa pretekali a neraz sa aj nám, humanitne zameraným, podarilo uchmatnúť nejakú tú malú jednotku tým jasne matematicky orientovaným, ktorí dnes robia v bankovom či ekonomickom sektore.
V priebehu môjho štúdia na gymnáziu sa stala riaditeľkou školy a pamätám si, ako som sa obával, že teraz nás kvôli tomu prestane učiť. Neprestala. Nás si nechala ako triedu, ktorú chcela doviesť až k maturitám. A pred maturami ma dokonca presviedčala, či to neskúsim s matematikou, no nezmenila svoj postoj ku mne ani keď som si vybral ruštinu, dejepis a občiansku.
A keď som pred desiatimi rokmi nastúpil na toto gymnázium ako učiteľ, hneď ma čakali dve pre mňa najpríjemnejšie kolegyne – v kabinete to bola moja bývalá triedna-slovenčinárka a v zborovni moja bývalá matematikárka. Priznávam, že práve s nimi som si celé roky rozumel najviac. Postupne však obe museli odísť do dôchodku a mne neraz chýbali, ich miesto ostávalo dlho prázdne.
Učili sme často v tých istých triedach (ja slovenský jazyk, ona matematiku), a tak v rámci predmetov matematika a slovenský jazyk sme dokonca organizovali spoločné exkurzie do pamätného domu Jura Hronca v Gočove, do rodného domu P.J. Šafárika v Kobeliarove či pamätnej miestnosti Fraňa Kráľa vo Vyšnej Slanej. A keď sa zavádzala Virtuálna knižnica, obaja sme do nej pridávali svoje materiály, ktorými sme chceli pomôcť aj iným začínajúcim kolegom v našich predmetoch (tie jej materiály dodnes na Virtuálnej knižnici môžu využívať študenti aj pedagógovia – v závere pridám link).
Gočovo, pri hrobe akademika Jura Hronca, 2010
Všetky tieto spomienky sa mi dnes prehrávali aj pri šoférovaní cestou z práce a musel som vypnúť rádio, lebo ma rušilo v spomienkach na človeka, ktorý bol pre mňa vzorom najmä vo svojej čestnosti a spravodlivosti,- už za našich čias si pamätám, že vždy hodnotila podľa toho, čo kto vedel a nie podľa toho, kto bol jeho rodičom. Aj preto som si ju ja, chlapec z bežnej rodiny bez kontaktov, vždy vážil a asi aj preto sa dostala do trojky mojich naj učiteľov gymnázia z čias študentských, ale aj do trojky naj kolegov z prvých rokov na gymnáziu v časoch učiteľských…
Výnimočná pedagogička Alica Fráková navždy odišla 26. novembra 2018 vo veku 66 rokov.
Česť jej pamiatke a pokoj jej duši…
https://www.zborovna.sk/kniznica.php?action=show_user&id=63566