George Orwell: 1984

Keď som začala túto knihu čítať, myslela som si, že je takmer rovnaká ako Zvieracia farma, a aj keď sa obe možno snažia poukázať na podobné problémy v spoločnosti – kniha 1984 je omnoho zložitejším dielom.
Nečudujem sa, ak táto kniha bola v minulosti zakázaná. Skôr ma prekvapuje, že teraz zakázaná nie je. Popisuje nielen autorovu predstavu o budúcnosti jedného režimu, no možno aj súčasný stav v politike, médiách, spoločnosti, a teda totalitu, ktorú teraz vo svete tak s obľubou nazývajú „demokracia“.
„Ak je nejaká nádej, tak sa zakladá na proletoch.“ Bolo pre mňa (v zlom zmysle slova) prekvapujúce ako proleti a ostatní po ohlásení zmeny nepriateľa a spojenca rýchlo zmenili svoj postoj. Minulosť neexistovala. Nikto neoponoval, nerozmýšľal. A toto znamenalo, že žiadna nádej neexistuje.
Páčilo sa mi, ako bol cez obyčajné sklenené ťažidlo s koralom vo vnútri vyjadrený svet, o ktorom Winston s Júliou snívali. Nedosiahnuteľný, nádherný koral, ich miestnosť v podkroví, kde žili iným životom, vo svojom vlastnom svete. Rozbitie ťažidla teda znamenalo koniec ich spoločného bytia, koniec snívania o krajšom svete. Aj keď som najprv Winstonovi vyčítala, že zradil Júliu, že sa priznal, teraz sa už nečudujem. Najlepším nástrojom na ovládnutie človeka je strach – nátlak na myseľ a psychiku Winstona bol obrovský, na jeho rozum – smrteľný. Obraz vniknutia „dlhoočakávanej guľky do mozgu“ bol pre mňa asi tým najhorším momentom, i keď po celý čas som mala pocit bezmocnosti nad tým, čo sa deje a neočakávala som dobrý koniec, no až tak zlý koniec som nečakala.
Myslím si, že George Orwell mnohým čitateľom pomohol uvedomiť si, že sa pomaly približujeme k jeho charakteristike života pod vedením Strany a postavy Veľkého brata. A možno sa to už deje, len my, proleti, o tom nevieme…

(L.M., autorka si neželala zverejniť celé meno)

(foto: www.wikipedia.org, www.wikiquote.org)