Poznáte ten pocit, keď otvoríte dvere do izby a namiesto pokoja vás trafí facka z kopy vecí, rozhádzaného oblečenia a milióna drobností, ktoré vlastne ani nepotrebujete? Často si myslíme, že čím viac vecí máme, tým sme „bohatší“, ale pravda je taká, že nás tie veci len dusia.

Ja si myslím, že minimalizmus nie je len nejaká nudná móda z časopisov pre dospelých. Je to cesta, ako si v hlave upratať skôr, než vôbec otvoríme učebnicu. Pre nás, študentov, ktorí máme hlavu nonstop plnú termínov, písomiek a stresu, je čistý priestor doslova záchranou.

Minimalizmus neznamená, že musíš mať prázdnu izbu a spať na zemi. Je to o tom, že si necháš len to, čo má pre teba skutočnú hodnotu. Keď zmizne ten vizuálny smog – všetky tie zbytočné sošky, staré papiere a veci, ktoré sa „možno raz zídu“ – zrazu sa v tej izbe dá dýchať. Ten pocit slobody, keď má každá vec svoje miesto a stôl nie je zavalený haraburdami, je na nezaplatenie.

Čítať viac

Začalo to celkom nevinne. Maturitka za rohom, tak som sa samozrejme začala istým spôsobom pripravovať. Opakovala som si učivá a už tu som narazila na Štúra hneď niekoľkokrát. Vývin spisovného jazyka, romantizmus, jazykovedný ústav… no to by bolo ešte fajn. Neurobil toho predsa pre náš jazyk a národ málo.

Prišiel deň písomnej maturity. Stresu kopec, času málo.  Štúrovi som však opäť neunikla. Niežeby mu bola venovaná len nejaká otázka; patrila mu hneď celá ukážka v teste. Písalo sa v nej o detektívke True Štúr, kde istý detektív skúma príčinu jeho smrti, pričom odhaľuje aj jeho život a približuje divákovi jeho činnosť.

Po písomnej časti rýchly obed a šup späť do školy, napísať si ešte sloh. A neuveríte, ale Štúra som stretla aj tu. A nielen stretla – ako tému som si totiž zvolila úvahu o jeho citáte: „Nie je šťastie nad druhými sa vypínať a druhých utláčať, šťastie je s druhými žiť – rovne vzdelanými, rovne šťastnými, rovne spokojnými“. Táto jeho myšlienka ma zaujala a dokázala som vďaka nemu napísať aj viac ako požadovanú stranu a pol, za čo má u mňa Štúr bonusový bodík.

Čítať viac

Nie je to vtipné ako si my, ľudia, všímame viac, čo tí druhí neurobia, ako to, čo reálne dokázali?

Prídem domov. Nesadnem si pred telku, ale vezmem do ruky vysávač. Pobehám s ním celý byt a keď už som vo švungu, tak rovno aj prach utriem. Nik to však nevyzdvihne. Upratujem predsa bežne. Od mojej sociálnej roly ako dcéry, sa to jednoducho očakáva. Tak čo je na tom?

A čo ak prídem s dobrou známkou? Samozrejmosť. Ako študentka mám predsa len jednu jedinú povinnosť – pripravovať sa na hodiny.

Príde večer a s ním čas tanečného tréningu, kde sa naučím nové kroky. Hádajte, čo na to tréner? Nič. Tak to má skrátka byť.

Čítať viac

Narodil som sa Eve Makovej ako nemanželský syn. Mal som staršieho brata Jána Maka, ktorý sa volal po otcovi, no určite nie po mojom. Nemal ma veľmi v láske, v určitom bode ma asi nenávidel. Všetci mali voči mne predsudky už od narodenia. Mojou krstnou mamou sa stala Hana Meľošová. Mama ma dala za pastiera, keď som podrástol, no raz v dedine vypukol požiar a museli sme sa „presťahovať“ k Meľošovcom. Spával som na slame.

U Meľošovcov mali dcéru menom Maruša. Jasné, že sa mi zapáčila! Neskôr som sa pridal k chlapom a chodievali sme do lesa rúbať stromy. Síce som bol oproti ostatným oveľa menší a dokonca som si aj vytkol členok, ale Gregor Biaľoš mi pomáhal. Keď som sa dozvedel, že ho privalil strom, zároveň som zistil, že je mojím biologickým otcom. Prirovnal by som to k dvom poriadnym fackám od starého Meľoša, naozaj mi to nepridalo ku šťastiu.

Čítať viac

Moje každodenné budenie sa do školy znamená strastiplnú cestu do kúpeľne a následný úľak, keď zbadám svoj rozospatý ksicht, ktorý mi veľmi drsným spôsobom naznačuje, že ma čaká ďalší „produktívny“ deň.

Čítať viac