Spoveď Joža Maka
Narodil som sa Eve Makovej ako nemanželský syn. Mal som staršieho brata Jána Maka, ktorý sa volal po otcovi, no určite nie po mojom. Nemal ma veľmi v láske, v určitom bode ma asi nenávidel. Všetci mali voči mne predsudky už od narodenia. Mojou krstnou mamou sa stala Hana Meľošová. Mama ma dala za pastiera, keď som podrástol, no raz v dedine vypukol požiar a museli sme sa „presťahovať“ k Meľošovcom. Spával som na slame.
U Meľošovcov mali dcéru menom Maruša. Jasné, že sa mi zapáčila! Neskôr som sa pridal k chlapom a chodievali sme do lesa rúbať stromy. Síce som bol oproti ostatným oveľa menší a dokonca som si aj vytkol členok, ale Gregor Biaľoš mi pomáhal. Keď som sa dozvedel, že ho privalil strom, zároveň som zistil, že je mojím biologickým otcom. Prirovnal by som to k dvom poriadnym fackám od starého Meľoša, naozaj mi to nepridalo ku šťastiu.
Čítať viac
Moje každodenné budenie sa do školy znamená strastiplnú cestu do kúpeľne a následný úľak, keď zbadám svoj rozospatý ksicht, ktorý mi veľmi drsným spôsobom naznačuje, že ma čaká ďalší „produktívny“ deň.
Je ráno. Každý je napätý z očakávaného skúšania z angličtiny. Konečne prichádza Tá osudová chvíľa . Vyvolávanie. No najprv pani profesorka mala potrebu skontrolovať, koľko z nás žiakov je poriadnych a prečítalo si odkaz na edupage ohľadom donesenia nových kníh na hodinu. Nanešťastie – ja som nepatrila medzi tých, ktorí si odkaz prečítali a knihy som tým pádom so sebou nemala. 
Do natrieskaného autobusu sa natlačí nepríjemná pani s jemným porastom pod nosom. Všimla som si ju hneď, keďže jej svetlé fialové vlasy (ktoré naše staršie obyvateľky považujú za trend) svietili i pod rannými mrákotami. Keď sa daná pani chytila môjho sedadla a stretli sa nám pohľady, vedela som, čo urobiť. „Nechcete si sadnúť?“ opýtala som sa jej čo najmilšie. „Starenke“ sa nadvihlo namaľované obočie, vrásky akoby zmizli a ona vyštekla : „No ešte že…!“ Tu som prehltla pálivú chuť jej odvrknúť a ani sa nepohnúť. Postavila som sa s mojimi troma taškami snažiac sa vytlačiť von. Pani do mňa strčila a sadla si akoby sa nechumelilo. Nijaký úsmev ani ďakujem. Odmalička ma učili úcte k starším. Ale ako mám byť ja tá zdvorilá, keď niekto, kto mi má byť príkladom, sa správa ako posledný lump? Veď pribúdajúce roky vám negarantujú výsadu byť nepríjemný…
114 čiarok na papier. 114-krát som perom prešiel po papieri vo svojej súkromnej štatistike, ktorú som si robil počas dozoru na prízemí našej školy, hneď oproti vstupným dverám, pri ktorých sa poctivo čipovali naši študenti. 114.