Príde ochladenie, napadne sneh a je neskutočne úžasné, čo ráno zažívam v autobuse. Najprv prídem na autobusovú zastávku, ktorá je vlastne len miestom, kde zastaví autobus, lebo je tam tabuľa, na ktorej sú napísané spoje, a preto vieme, kde máme v našej dedine čakať na autobus. No vlastne… ja nečakám na autobus. Každé ráno začínam kardiotréningom. Šprintujem na zastávku, aj keď viem, že nie som v Japonsku, kde šoféri sa ospravedlňujú za to, že vlak alebo autobus  meškal pol minúty. Niektorí pasažieri z miest sa sťažujú, že ich autobusová stanica nie je vyhriata čakáreň s lavičkami na sedenie, ale len búda so strechou navrchu a s jednou lavičkou. Ja by som sa potešila, aj keby sme tam mali natreté zarosené dosky pod nejakou strechou…

No konečne, po 15 minútach príjemného čakania a trasenia sa v snehu v mínus XY stupňoch,  autobus s neopísateľne „rýchlym“ tempom dorazí. Ledva dýcham a už zďaleka vidím, že autobus je samozrejme prepchatý ľuďmi. Po veľkom povzdychu nastúpim do autobusu. S milým „úprimným“ úsmevom sa pozdravím šoférovi, ktorý je vždy ten istý, odkedy cestujem autobusom do školy – i keď namiesto základnej to dnes je gymnázium. Cestujem už šiesty rok a čakajú ma ešte ďalšie 3.  Čiže šofér ma vlastne vidí rásť. Aj keď chce, aj keď nechce. A už ani nezvyknem hovoriť, kam idem, lebo po toľkých rokoch už aj on vie, kde vystupujem.

Obzerám sa a skúšam nájsť neobsadené miesto. Samozrejme, že ho nenájdem, najmä po tom ako inovovali autobusy, sú nízkopodlažné a ešte menej miesta je v autobuse. Keď úradníci od stola prišli s týmto fantastickým nápadom, určite mysleli na bežných ľudí, ktorí reálne cestujú každý deň. Milé od tých empatických ľudí, ktorí majú určite drahšie autá ako je celoročná výplata šoférov.  Tak sa teda chytím modrej tyči, dám si slúchadlá do uší a modlím sa, aby autobus pri druhej zastávke v Plešivci nepraskol vo švíkoch. Áno, v Plešivci nastúpi ďalšia hromada ľudí. Cítim sa ako sardinka v preplnenej konzerve. Autobus prudko vyštartuje a ja skoro spadnem na ostatných ľudí.

Vidím z okna, že sme pri Brzotíne a autobus zabáča do dediny. Celý autobus sa nahýna. Už teraz necítim svoje nohy a s modrou tyčkou som sa zjednotila tak silno ju držím. Pozriem sa na hodinky a vidím, že už by som dávno mala sedieť v triede na prvej hodine. Prekrútim očami a po ďalších 10 minútach bláznivej cesty dorazím do cieľa.

Z toho vyplýva, že najlepšia doprava je určite autobus, každému odporúčam hlavne. Aspoň trochu ušetríme benzín, lebo autobusy tiež nie sú predražené (samozrejme, ak máte čipovú kartu). Ale nebuďme takí negatívni, jednu výhodu to má: jazda ním je lepšia (pre životné prostredie, nie pre ľudí)…