Vybraní žiaci rožňavského gymnázia sa zúčastnili krátkeho výmenného pobytu v Grécku. Výmena trvala týždeň. Študenti boli žiaci ubytovaní v hostiteľských rodinách. Každý z nás bol pridelený k jednej hostiteľskej setre alebo bratovi. Program slúžil na rozšírenie znalostí a vzdelania študentov. Nebol zameraný len na cestovanie, ale tiež na rozvíjanie zručností, na spoznávanie novej kultúry a komunikácie s ľuďmi z inej krajiny cudzím jazykom.

O Grékoch sa často vraví, že boli matkou prírodou obohatení vášnivou povahou, no je to ozaj vrodená vlastnosť alebo je hlasné rozkrikovanie ich záľubou? A nie, na mysli nemám výkriky, ktoré občas nájdu cestu von z každého z nás pri nadšení alebo hneve. Na mysli mám pozdravy, otázku typu ako sa máš, ba aj zadávanie úloh od učiteľov. Najzaujímavejšie bolo ich vidieť plánovať ďalšie stretnutie a program. Keďže chcel každý robiť niečo iné a ísť niekam inam, peknú polhodinku sme si všetci vypočuli rozkričané slová, ktorým málokto rozumel. Dokonca som mala pocit, že si niekedy nerozumejú ani oni navzájom. No,… skôr sa nepočúvajú navzájom. To, aby každý postupne povedal miesto, čas a aktivitu, ktorú chce robiť, predsa vôbec nebolo logické. To, aby sa niekto prispôsobil a išiel vykonávať niečo, čo sa mu práve nechcelo, nebolo logické. A to, aby sa dohodli raz na presný čas a nemenili termíny už vôbec – nebolo logické už vôbec.

Rozkrikovanie sa, hádanie, plač a hnev bolo oveľa rozumnejšie. Jedna malá hádka predsa nič neznamenala, keďže do pár minút všetci zase šťastlivo rozkrikovali. A teraz sa rozhodni. Počúvať šťastlivé alebo rozrušené bľabotanie, ktorému nerozumieš ani muk. Kým sme my zhrozene stáli a sledovali či si práve navzájom vyhrážajú smrť alebo sa rozprávajú o vynikajúcom obede, Gréci naďalej s vášňou vykonávali svoju obľúbenú aktivitu. Kričali.