Tento zážitok mi ostane v pamäti asi už navždy. Myslím si, že nikoho by nenapadlo, že sa niečo takéto stane na našom lyžiarskom výcviku.

      Bol druhý deň v Ždiari, lyžiarskom stredisku Strednica. Počasie nám prialo. Svietilo slnko a bolo aj celkom teplo. Po našom každodennom rozlyžovaní sme sa presunuli prvýkrát na väčší vlek. Tak ako vždy, bola s nami aj pani profesorka.

Keď sme všetci boli pri lanovke, začali sme nasadať a postupne sme sa vyvážali hore na kopec. Na kopci sme sa všetci počkali a profesorka nás napomínala, aby sme išli s rozumom a nie sa bezhlavo púšťali dole, aby sme sa vždy pozreli či niekto nejde zhora, lebo inak by sme sa boli s nimi zrazili. A to najdôležitejšie: „Vždy sa budeme čakať na vrchu kopca,“ povedala. Začali sme teda lyžovať. Prvé jazdy sme zlyžovali opatrnejšie, pretože sme nevedeli, aký strmý je kopec, či je niekde ľad alebo či sa niekde šmýka. Po pár jazdách nás profesorka zastavila v strede kopca a povedala: „Chcete ostať lyžovať na tomto kopci alebo sa presunieme na menší?“ Samozrejme, všetci sme sa zhodli, že ostaneme na tomto kopci a lyžovali sme ďalej.

Keď som zlyžovala kopec, len tak-tak som to ubrzdila, aby som do nikoho nenarazila. Išla som pomaly na lanovku, keď som  si všimla profesorku ako lyžuje na kopci. Zadívala som sa a obdivovala som jej perfektnú techniku. No zrazu sa niečo stalo. Lyža ju nepodržala na svahu. Zakopla. Letela. Dopadla dosť ďaleko do mäkšieho snehu. Zo zeme nevstávala. Nehýbala sa. Neváhala som a hneď som si vypla lyže a utekala som za ňou. To isté urobili aj niektorí ostatní, no niektorí tam len nečinne stáli, ako keby sa nič nestalo. Pri profesorke už stál nejaký iný pán. Vlekár pribehol za nimi spolu s nami. Neváhali a hneď volali horskú záchrannú službu. My sme zatiaľ obvolali ostatných profesorov, ktorí boli na druhom vleku a povedali sme im, čo sa stalo. Po chvíli dobehli dvaja profesori a prišla aj horská záchranná služba. Profesorku začali pomaly ošetrovať a nás profesori poslali preč.

Museli sme ísť, bohužiaľ, pešo. Pretože na druhý vlek sa nedalo dostať inak, len kebyže sa vyvezieme lanovkou, a to nám profesori, nechceli dovoliť. Zobrali sme si lyže na plecia a pomaly sme sa presúvali na druhý vlek. Tam si nás priradila druhá profesorka do jej skupiny a mali sme lyžovať. Všetci sme boli takí zhrození z toho, čo sa stalo, že sme urobili pár jázd a zvyšok času sme sedeli na svahu. Naši spolužiaci sa nás vypytovali, ako sa to stalo, čo sa stalo a každého to veľmi zaujímalo. Keď sme odchádzali, už sme sedeli v autobuse a videli sme ako vzlieta vrtuľník spolu s profesorkou vovnútri.

Vždy sa zamýšľam nad tým, aké by to bolo, keby sa to nestalo. Kebyže sa pred tou jazdou niekto ozve, že chce ísť na menší vlek, možno by sa nikdy nezranila, alebo keby sme na ďalší deň znova lyžovali na tom kopci, zranila by sa vtedy. No to sa už nikdy nedozvieme…