(alebo Zážitky z Budapešti)

foto: Gabriela Szabóová

Fakľového pochodu v Budapešti sme sa zúčastnili aj my, „déčkari“, teda maďarské triedy nášho gymnázia. Tento rok sme totiž výlet do Budapešti absolvovali v termíne od 22. do 24. októbra, čo bolo výnimočné nielen preto, lebo sme zvykli chodiť neskôr, ale aj preto, lebo 23. október je v Maďarsku štátny sviatok. Sviatok, ktorý mal teraz mal 60. výročie, sviatok revolúcie, ktorá bola v roku 1956 a ktorú vyvolali študenti univerzít. Na znak úcty sa každý rok organizuje fakľový sprievod mestom. A práve na ňom sme sa zúčastnili aj my…

Po dlhej ceste a po ubytovaní sa v hoteli, bol neskutočný pocit kráčať ulicami mesta spolu s m nožstvom ľudí nielen z Maďarska, ale aj z Poľska, zo Slovenska či z iných okolitých štátov. S fakľami sme chodili približne dve hodiny, ale oplatilo sa, napriek tomu, že to bolo trošku nebezpečné (najmä dievčatá sme sa báli o svoje vlasy). Bohužiaľ, neostali sme do konca slávnosti, pretože nás čakala večera v reštaurácii. Pešo sme prešli cez Margit híd (Margitin most) a po celopopoludňajšom chodení sme špageti zhltli, a s chuťou.

Po návrate do hotela sme boli vďačné za postele a po menšom oddychu sme sa porozprávali o tom, aké to je iné byť v hoteli a jesť v restaurácii ako byť ubytovaní na internáte a jesť jedlá z jedálne (ako to bývalo každý rok doteraz). Chodili sme po izbách a urobili sme spoznávací večer s našou budúcnosťou – s prvákmi. Chlapci vybrali gitary a začali hrať. Spievali sme na balkóne, ľudia na cestách si nás všimli, začali spievať s nami, dokonca niektorí nás aj kamerovali a fotili. Zoznámili sme sa aj s niektorými ľuďmi v hoteli, boli veľmi milí. Po nočnom kľude sme sa vrátili do svojej izby a po kratšom či dlhšom rozhovore sme zaspali.

Ráno sme vstávali skoro, aby sme stihli všetko, čo sme mali na pláne. Hneď po raňajkách sme vyrazili pešo do Domu teroru. Už pred otvorením tam bol dlhý rad, ale išlo to rýchlo, veľa ľudí naraz pustili, tak sme nemuseli dlho čakať. Popozerali sme sa, dozvedeli sme sa aj podrobné informácie o revolúcii a aj o obetiach, ktoré tam boli mučené.

Popoludnie sme začali presunom do zoologickej záhrady. Tam sme dostali tri hodiny rozchod. Mne osobne sa tie tri hodiny páčili najviac, keďže ma veľmi zaujíma biológia. Párkrát sme síce zablúdili, ale aspoň sme viac videli. ZOO bolo rozdelené podľa svetadielov. Mohli sme vidieť flóru a faunu Ameriky, Ázie, Afriky a Austrálie. Páčilo sa mi to, že okrem typických zvierat (ako napr. žirafa, lev, tiger, medveď, zebra) sme mohli vidieť aj leňocha a rôzne druhy opíc. V akváriách sme mohli vidieť väčšie a menšie ryby, v teráriách sme hľadali pavúkov, chrobákov a hadov (hoci nie vždy sme museli hľadať – taká anakonda bola dostatočne viditeľná). V klietkach sme počuli a videli rôzne papagáje a ešte veľa druhov vtákov.  Boli tam aj vystavené typické rastliny svetadielov: rôzne druhy kaktusov, tropický les a v japonskej záhrade boli ako keby zmenšené stromčeky – bonsaje. Bolo pre mňa neuveriteľné, koľko druhov zvierat a rastlín je na svete, a to, čo som videla, bola len malá časť z celku.

foto: Gabriela Szabóová

Po trojhodinovej prechádzke v ZOO sme prešli do Poľnohospodárskeho múzea. Najzaujímavejšia tam bola výstava o koňoch. Dozvedela som sa o nich veľa nových informácií, ako a podľa čoho ich rozlišujeme. O živote známeho maďarského dostihového koňa Kincsem som sa tiež dozvedela na tejto výstave. Mohli sme vidieť ako žili ľudia v praveku a ako sa ľudstvo rozvíjalo po storočiach. Najprv sme videli stan z koží a posledný bol malý sedliacky dom z minulého storočia. Verné zobrazovanie domácich zvierat ma až tak nezaujalo, ako dievča z dediny ich vidím každý deň. Napriek tomu som však našla aj také veci, o ktorých som ešte ani nepočula, takže sa oplatilo všetko to vidieť.

Po hodine v múzeu sme sa vrátili do hotela a oddychovali sme. Rozprávali sme sa o zážitkoch a o nových veciach, o ktorých sme sa dozvedeli. Večeru sme mali zase v reštaurácii, čo bolo 15 minút chôdzou od hotela. Trafili sme sa tam, najedli sme sa a po zhrnutí dňa (v podaní pána zástupcu Laca) sme išli späť. V hoteli sme mali spoločenskú miestnosť, kde sme sa po návrate stretli všetci, aby sme sa ako jedna veľká rodina porozprávali. Bol to príjemný pocit a skonštatovali sme, že napriek tomu, že nás je málo (alebo práve preto?), držíme sa spolu a výlet bol zase dobrým tzv. teambuildingom a zase sme sa my, triedy s vyučovacím jazykom maďarským, lepšie spoznali. Ani tento večer nemohol byť bez hudby, ale niektorých ešte viac lákal futbal.

Ráno sme sa zobudili s pocitom, že tie dni prešli príliš rýchlo a domov ešte nechceme ísť. Hlavne my zo 4.D sme z návratu mali smutný pocit, pretože to bol náš posledný výlet. Upratali sme izbu, zabalili sme veci a išli sme na bus, ktorý nás čakal pár metrov od hotela. Cestou sme sa zastavili vo WestEnd-e, čo je najväčšie obchodné centrum v Budapešti. Kto chcel, mohol ísť nakupovať, no niektorí sme išli do kina, aby nám rýchlejšie prešiel čas. Pred odchodom sme sa rozlúčili s učiteľmi z Maďarska, ktorí nás sprevádzali. Našou ďalšou zastávkou bol Auschan, kde sme si mohli zakúpiť jedlo a pitie na cestu a typické maďarské jedlá (napr. čokoláda Erős Pista). Cestou naspäť väčšina z nás spala.

Na záver by som sa chcela poďakovať vám, déčkari, za tento úžasný výlet, za čas, ktorý sme spolu trávili. Veľa skvelých výletov vám ešte prajem a dúfam, že si to budete ceniť a užívať si to! Najväčšia vďaka však patrí pánovi profesorovi Némethovi (Mgr. Peter Németh) a pánovi zástupcovi (Mgr. Árpád Laco), ktorí nám každý rok nám umožňujú takéto výlety do Maďarska. V mene maďarských tried ĎAKUJEM!

foto: Gabriela Szabóová