V dobe keď počúvame o šetrení takmer každý deň, a je úplne jedno či už sú to prírodné zdroje, energia či potraviny, nezabúda takmer nikdy staršia generácia sucho a ťažkopádne poznamenať , že za bývalého režimu bolo všetkého dostatok, každý mal prácu, domov (bezdomovci u nás neboli), a že slovo šetrenie vo svojom slovníku až tak často nepoužívali. (Dôsledkom je napríklad i to, že dnes sa musíme uspokojiť s viac chlórovou vodou ako kedysi, no o tom dneska písať nechcem.) Chcela by som sa podeliť o svoj názor, rozhorčenie možno by som povedala až hnev na dianie, ktoré nikto z kompetentných nerieši a súdiac podľa ich postoja zrejme nikto dlho riešiť ani nebude…

Chcela by som sa vyjadriť k šetreniu potravín.
V dnešných časoch, v časoch keď sú ľudia nútení brať si pôžičky, bezúčelové a rôzne iné úvery na to, aby zabezpečili svojim rodinám základné životné potreby, nemáme problém vyhadzovať neskazené potraviny do kontajnerov, prípadne posielať na spálenie do kafilérií. Ročne sa vyhodí viac ako 1,3 miliardy ton potravín, zatiaľčo ročne trpí chronickou podvýživou viac ako jedna miliarda dvadsať miliónov (oproti minulému roku sa počet zvýšil o 100 miliónov). Čo sa týka hospodárskych strát, ide o stratu viac ako 550 miliárd eur. A hlavy najväčších potravinových reťazcov a korporácií tvrdia, že vyhodiť a teda zlikvidovať tovar po dátume minimálnej trvanlivosti je pre nich finančne výhodnejšie ako tento tovar darovať ľudom, ktorí denne žijú z ruky do úst. Náš systém je v tomto smere neoblomný a situácia je taká, že pokiaľ chcú obchody tovar darovať, musia za každú jednu položku, za každý jeden výrobok zaplatiť 15 % spotrebnú daň. Obchody teda nielenže za tovar nedostanú ani cent, ale ešte budú musieť zaplatiť štátu spotrebnú daň. Morálne zásady sem, morálne zásady tam, biznis je biznis a peniaze nepustia. V praxi to znamená asi toľko, že jeden deň má napr. syr cenu cez 7,50 €/kg a druhý deň (po dátume min. trvanlivosti) je bezcenný, vyhodený do smetí zatiaľčo ľudom v žalúdkoch cigáni vyhrávajú ľudové piesne.
Možno sa naskytá otázka, či by sa nedalo predsa len niečo urobiť a napríklad povoliť predávanie potravín aj po dátume min. trvanlivosti. Skutočnosť je však taká (a Slovenská potravinová komora to aj predpokladá), že ak by sa schválil predaj po dátume min. trvanlivosti bola by to len živná pôda pre obchodníkov a reťazce, ktoré by na trhu ponúkali tovar s nízkou kvalitou so snahou naplniť si vrecká a využiť novú dieru v systéme, nehovoriac o tom, aké následky by to mohlo zanechať na zdraví občanov. Tento krok by sme teda mohli zo zoznamu riešení ihneď vyškrtnúť.

Ďalšou možnosťou je (a niektoré reťazce aj maloobchody ju aj využívajú) znižovanie cien výrobkov tesne pred koncom trvanlivosti. Toto riešenie je osobne mnou vítané, no opäť v praxi celkom nedomyslené, keďže obchody z výrobku, ktorému na ďalší deň, prípadne o dva končí záruka, znížia cenu možno o 20-30% v snahe stále zarobiť čo možno najviac a častokrát sú tieto výrobky v kútoch obchodov kam sa len málokto chodí pozerať. Samozrejme v niektorých štátoch EÚ sa začalo konať a k šetreniu pristupujú radikálnejšie. Príkladom je napríklad Nemecko, kde sa jedlo po dátume spotreby predáva za minimálnu sumu pre hospodárske zvieratá alebo sa daruje charitatívnym organizáciám.
Na záver už asi len toľko, že raz možno tí, ktorí sú nad nami a majú právo prijímať zákony, vo verejnom záujme prijmú zákon, ktorý zastaví toto nezmyselné plytvanie. Ak však chceme niečo zmeniť, mali by sme najprv začať od seba a to napr. tým, že nebudeme zbytočne kupovať viac ako dokážeme spotrebovať.