Keď sa v rámci gymnaziálneho štúdia so študentmi prvýkrát venujeme Ľ. Štúrovi a ja napíšem toto meno na tabuľu, v triede neraz zaznie nevôľou vyslovené: „Ach, ten pravopis!“ A keď následne zisťujem, prečo ten vzdych, vysvitne, že nejeden študent zo základnej školy prišiel s nesprávnou asociáciou: keď sa povie Štúr, spojí sa mu to síce so slovom pravopis, ale slovo pravopis sa mu predovšetkým spája so slovom ypsilon. A tak medzi Štúra a ypsilon dáva automaticky rovná sa. A popritom Ľ. Štúr ypsilon nechcel a ani ho vo svojom pravopise nikdy nemal! Pozrime sa teda, aké boli skutočné pravidlá v Štúrovej Náuke reči slovenskej:

1. Nechcel žiadne ypsilon (y), pretože preň v slovenčine neexistuje zvuk. On sám píše: „V našej reči niet žiadneho y. Tam, kde Slováci s Poliakmi hraničia, napr. v zadnej Orave, počuť ešte vyslovenie y, ale u iných Slovákov sa vonkoncom viacej neslýcha“. V jeho pravidlách napríklad nájdeme aj slová: ribička, síkorča, vladika, skalnatí. A keďže nebolo ypsilon, neboli ani žiadne (!) vybrané slová.
2. Ľ. Štúr nevyčleňuje ani krátku samohlásku – široké ä, pretože „tu a tam, v daktorých kútoch Slovenska užívané ä, v ktorom i a a tj. ia do jedného hlasu eekavého sa steká, napr. mässo, ríbä, husä atď., toto ale ako pokútne a krem toho hynúce do reči našej spisovnej nenáleží,“
a nevyčleňuje ani mäkkú spoluhlásku ľ, pretože podľa neho ju vyslovujú iba niektorí Slováci, aj to nie pravidelne a aj v týchto oblastiach sa z výslovnosti slovenskej stále viac vytráca. Preto v jeho pravopise on bol Ludevít (bez mäkčeňa na Ľ!) a Hurban vydával Slovenskje pohladi (dnes Slovenské pohľady). Tvrdú výslovnosť vo svojich pravidlách uvádzal aj pri slovách ludstvo či líčka.
3. Vyčleňuje pravé a nepravé dvojhlásky, „opravdivé dvojhlásky v nárečí našom sú nasledujúce: uo, ja, je, „ale len vtedy ak s inou predchádzajúcou spoluhláskou tvoria slabiku, inak sa za pravé dvojhlásky nepovažujú (napr. v slovách prjateľ, mljeko sú dvojhlásky, no v slovách jahoda, jeseň už dvojhláskou nie sú). K dvojhláskam však Štúr poznamenáva, že dvojhlásky by sa vlastne mali písať podobne ako dvojhláska iu, teda aj: ia, ie, no kým v slovách s iu sa i vyslovuje (napr. robiu, vo výslovnosti robi-u), v ostatných spomenutých dvojhláskach by sa nemali čítať dve samohlásky samostatne, a preto považuje za lepšie, keď sa pravé dvojhlásky budú zapisovať: ja, je, uo.
4. Ľ. Štúr chápe základný rozdiel medzi samohláskami a spoluhláskami tak, že samohlásky sa aj samé vysloviť môžu, pričom spoluhlásky bez spojenia so samohláskami sú nevysloviteľné, ale napríklad spoluhlásky r, l on zaraďuje medzi samohlásky a nazýva ich „pol-samohlásky“. Zároveň zavádza aj dlhé ŕ, ĺ, ktoré bernolákovčina ešte nepoznala.
5. Ľudovít Štúr zavádza aj dovtedy nepoznaný zákon „z ohľadu predlžovania“ slabík teda dnešné pravidlo o rytmickom krátení, tzv. rytmický zákon Nazýva ho podstatným zákonom v slovenčine a to v tom, že „ dve dlhé nikde jedna za druhou nenasledujú, a tak sa ani písať nemôžu.“
6. Štúr označoval ď, ť, ň dôsledne v každom slove, ktoré vyžadovalo mäkkú výslovnosť, a to aj pred samohláskami e, i. Ak sa vyžadovala výslovnosť tvrdá, jednoducho tam mäkčeň chýbal – takto výslovnosť a pravopis navzájom korešpondovali a kto sa učil pravopis, učil sa ním aj správnu výslovnosť (uvádza napríklad slová: ďeduško, ťetka, taťinko, ťemňica, ale tento, henten, valiť, ligotať, leňoch).
Mimochodom – u Štúra neboli žiadne obojaké spoluhlásky (neboli potrebné, keďže neexistovali žiadne vybrané slová) a mäkkých spoluhlások bolo len sedem.
7. Zavádza dz, dž, pretože kým Česi na ich mieste používajú z, ž (házet, příze), u Slovákov sa zvukovo ustálilo dz, dž, a preto ho aj zavádza (hádzať, priadza, džavotať).

Môže súčasný slovenský jazyk vôbec súperiť s inými jazykmi? Môžu ho niekedy aspoň na 70% ovládať cudzinci, ktorí oň majú záujem? Všetci tí noví majitelia fabrík v Slovenskej republike, zamestnávatelia, ale aj zamestnanci iného štátneho občianstva (v Rožňave napríklad v nemocnici máme stále viac lekárov urkajinskej národnosti) a v neposlednom rade aj študenti na výmenných pobytoch (prečítajte si v Heuréke rozhovor s našou Američankou). A ak reč, tak aj pravopis? Alebo budeme nútení aj v rodnej krajine používať častejšie cudzí jazyk (stále častejšie anglický) ako svoj materinský, národný, dnes ešte cieľový jazyk štátu? Zmierime sa v súvislosti s angličtinou a nemčinou s tým, čo naši predkovia odmietali v prípade maďarčiny??? Už dnes existuje množstvo inzerátov len cudzojazyčných, inzerátov hľadajúcich zamestnancov pre zamestnanie na území Slovenskej republiky, no vyžadujúcich ovládanie cudzieho jazyka na komunikatívnej úrovni.
Nie je hrozba zániku slovenského jazyka ukrytá v ňom samotnom, v jeho súčasnej kodifikovanej podobe? Veď na dokonalé ovládanie pravidiel jeho pravopisu nestačí ani deväť rokov základnej, štyri roky strednej a päť rokov vysokej školy! Nebolo by dnes, v čase 200. výročia narodenia Ľ. Štúra, načase vrátiť sa k tomu jeho pravopisu? Počiatočné náklady (ktoré bývajú najzávažnejším argumentom odporcov tohto kroku) na výmenu administratívnych dokumentov či prepis literatúry do tohto pravopisu, by boli určite krokom vpred, hoci to historicky môže vyzerať vyzerať naopak. Študenti by konečne začali svoj jazyk, svoju reč, milovať a na hodinách jazyka by sa viac času mohlo venovať nepresnostiam tvaroch slov (napríklad za prvé namiesto správneho po prvé, pani magistra namiesto pani magisterka, bola ste namiesto boli ste, doprovod namiesto sprievod, tlačítko namiesto tlačidlo), ktoré celkom bežne nesprávne používajú dokonca aj moderátori a redaktori slovenských televíznych staníc.

„Keby sa nebolo modifikovalo pravopisné riešenie, ktoré presadzoval Ľ. Štúr, dnes by nikomu ani nenapadlo nariekať za pomyselným čarom vznešenosti a jedinečnosti slovenčiny,” napísal v Kultúre slova ešte v 2006 prof. PhDr. et Dr. h. c. Ján Findra DrSc., hlavný iniciátor a zakladateľ Univerzity Mateja Bela, lingvista, jazykovedec. Kiežby bolo jazykovedcov s takýmto postojom viac…