Je možné, aby človek prežil sám? Je možné, aby človek prežil sám na Zemi? Je možné, aby človek ostal sám, bez priateľov a rodiny?     

Keď sa zamyslím nad slovom osamelosť, zdá sa mi, že každý ho vníma inak. Všetci si v našich životoch prechádzame niečím iným. Je jasné, že v dnešnej dobe, to je bežný obraz nielen mladého človeka. Už od skorého veku viem z biológie a dejepisu, že človek je spoločenský tvor a od počiatku žije v skupinách. Vtedy bola predsa iná doba! Tu sa na chvíľu zastavím, pretože v dnešnej dobe je dospelý človek schopný žiť sám.

Čo ak by som mala stáť na tejto zemi úplne sama? Predstava, že by niekto ostal na celej svojej rodnej pôde sám… znie na prvý okamih celkom upokojujúco. Prvých pár hodín by to bolo až priam príjemné, svet by stíchol. Ja osobne mám ticho veľmi rada, no nie do miery, že by som dokázala ostať v tichosti celý deň. Mať ten pocit, že ťa svet nikam netlačí. Nikto by sa na nič nepýtal a nerozptyľoval ma… len ja a môj dych, ozveny vlastného hlasu. Človek by chcel vziať nohy na plecia, ale nemá pred kým ani pred čím. Tak ako sme fyzicky predurčení prežiť osamote, akú cenu má úplná sloboda, ak nemáme s kým zdieľať naše víťazstvá a prehry? Keď sa nad tým zamyslím… duša bez lásky vädne ako kvet bez vody. Ja súhlasím. Nikdy som síce nemala blízko k tomu, aby som bola sama na svete, no úplne som sa tak cítila počas pandémie, keď som celé dni sedela pred počítačom. Nikto nikde. Ľudia na obrazovke mi pripadali ako nereálni a ja som len čakala na návrat mojich rodičov z práce. V živote som sa necítila osamelejšie.

Napríklad pomyslím na strom v lese. Áno, mohol by a je schopný rásť sám, ale akonáhle príde víchrica, neprekvapí ma, ak sa vyvráti. Spadol by jednoducho, ľahšie ako suchý list. Ak by rástol v hustom lese, tak ako my ľudia v rodinách, mal by podporu, ochranu, pevné korene prerastajúce až k samotnému srdce.

Na druhej strane, samota nie je vždy prekliatím. Pre niekoho môže byť aj cestou k sebapoznaniu. Viem o jednom citáte, na internete ho zverejnil jeden mne neznámy autor, ktorý hovorí: “ Ak chce človek spoznať samého seba, musí najprv spoznať samotu.” Z vlastnej skúsenosti to dokážem potvrdiť, pretože kým nie je človek naozaj sám, nezistí, čo vlastne chce. Musím sa predsa vedieť vynájsť aj sama! Čo taký básnik? Nehľadá samotu, aby načúval svojej duši? Nakoniec sa aj tak vráti k ľudom, aby zdieľal, čo našiel. Vôbec si neviem predstaviť nebyť obklopená svojimi najbližšími.

Psychická osamelosť je ako tichý tieň. Mnoho ľudí v mojom veku túži po prijatí a porozumení. Nie každý má v živote ľahkú cestu, ak sa v určitom bode nepodarí naplniť tú túžbu, tak sa po nejakom čase začne stmievať. Svet sa začne meniť na chladný a prázdny. Ako keby si sa topil v mori ticha. Tiež som sa už niekedy cítila, akoby som sa strácala v bludisku vlastných myšlienok, bez východiska. Potom sa pozrieme na tých “populárnych” ľudí, ktorý majú stovky priateľov, zdá sa. Mám pocit, že práve tí sa môžu cítiť rovnako osamelo. Môžu mať toľko známych, ale ani jedného svojho človeka. Je to ako hľadať ihlu v kope sena, lenže vy hľadáte tú jedinú osobu, ktorá zahreje vaše srdce. V dnešnej dobe to nie je najjednoduchšie, hlavne ak si v rodine veľmi nerozumiete. Rodina by mala byť tým hlavným zdrojom a pilierom lásky vo vašom živote.

Osamelosť ako taká sa nedá vôbec porovnávať. Každý z nás predsa potrebuje osobu, s ktorou si bude môcť zájsť na kávu a “filozofovať” o ničom. Osobu s ktorou si aj zaplače aj sa zasmeje. Nezáleží na tom, či to je vaša sestra alebo suseda. Hlavné je nezabúdať, že aj keď sme v určitom momente sami, tak vždy v nás horí iskra, ktorá nás môže viesť, kým neobjavíme nový zdroj lásky. Myslím si, že nikto by nebol schopný prežiť sám alebo v osamelosti. Veď je to nemožné!