„Stelli, dúfam, že sleduješ predstavenie. Dohodli sme sa s dievčatami, že ho budeš do Heuréky hodnotiť ty,“ povedala mi spolužiačka. Otrávene som zdvihla oči od displeja mobilu a prebodla ju pohľadom. Prečo mám písať recenziu práve ja?!
Skutočne sa mi nechcelo písať ako sme sa v stredu, 25. marca o 10:30, zišli v hojnom počte, aby sme si v športovej hale vychutnali predstavenie, ktoré bolo o…
O čom? Mám písať recenziu o niečom, o čom nič neviem? Alebo sucho poznamenať, že nám veľa dalo, bolo úžasné, bavili sme sa a radi si to kedykoľvek zopakujeme? Chcela som sa opýtať prísediacich na ich názor, no všetci naokolo boli ako malí avatari – v tvári modrí od žiary displeja, pretože si prezerali, kto čo zdieľa. Situácia v radoch pod nami tiež nebola iná. Predstavenie spôsobilo trochu rozruchu akurát vtedy, keď sa spustila čudná hudba, ktorá zvláštne pripomínala upútavky na mydlo v rumunských televíziách, a predstavitelia, ktorí bezcieľne začali pobehovať medzi kulisami…

Dokončenie článku v Heuréke 🙂