Keď sa v mojej rodine začne hovoriť o lietaní, vtedy prichádza na scénu jeden z mála odvážlivcov, ktorý by sa už v dnešnom svete na takú prácu podujal. Rozprávam o človeku, ktorý je v mojom rodokmeni ku mne veľmi blízko. Salamon László, bol nočným hliadkovým pilotom v 2. svetovej vojne. Odvaha? Tá mu teda nechýbala. Ja som ho síce nikdy nepoznal, no na základe informácií, archívnych dokumentov, ktoré mám k dispozícií a rozhovorov s členmi mojej rodiny, ktorí ho poznali, by som Vám jeho život v krátkosti rád priblížil…

László študoval práve v triedach a učebniach, v ktorých sedíme dnes aj my, na rožňavskom gymnáziu zmaturoval v roku 1929. Od mladého veku v jeho živote mal vzťah ku námorníctvu a stál si za tým, že raz bude námorný dôstojník, no bohužiaľ kvôli situácií ČSR sa tieto ambície nikdy nenaplnili. Napokon ho životné kroky doniesli práve do kokpitu vojenských lietadiel. Podarilo sa mu ukončiť vojenskú akadémiu v Hranicích (1932) a slúžil pri leteckom pluku v Piešťanoch, Košiciach a Bratislave. Keď mal čo i len chvíľku voľného času počas lietania, prišiel nad Rožňavu, kde ako pozdrav pre svoju mamu urobil obrovský kruh nad rožňavskými kopcami, čo jednoznačne poukazovalo ako veľmi rád sem chodil, a ako veľmi miloval svoj rodný kraj.

Po viedenskej arbitráži a znovupripojení južného Slovenska k Maďarsku mal vplyv na jeho kariérne pôsobenie. Vzhľadom na to, že v tom čase bola Rožňava maďarská, musel k 31. 12. 1938 opustiť československé letectvo. Následne sa hlásil do maďarského letectva, čo mu nebolo umožnené z dôvodu neuznaného vzdelania ale aj pôsobenia v československom letectve. Cítil to ako veľké sklamanie, keďže mu z politických dôvodov bola zakázaná práca letca, ktorú s hrdosťou robil a chcel ju robiť, aj napriek tomu, že politicky nebol nikdy angažovaný.

V roku 1941 bol povolaný na vojenské preškolenie v Maďarsku a o dva roky neskôr v septembri bol maďarskou národnou gardou vyslaný na východný front. Bol zaradený do 19. zásobovacieho pluku, lenže po veľkej strate vojakov a pilotov na fronte ho prijali k 27. prieskumnej divízií, kde mohol ako nočný hliadkový pilot lietať. Pri ústupe frontu sa v roku 1944 dostal do zajatia pri Viedni Sovietskou armádou. Odvliekli ho do Charkova a neskôr do Dnepropetrovska, kde tažko pracoval v kameňolome, čo ho poznačilo tak, že o tom nikdy nevedel rozprávať. Zo zajatia sa dostal 27. augusta 1948.

Od roku 1950 až do jeho smrti žil v Maďarsku, v meste Székesfehérvár, ale vždy bol srdcom Rožňavčan a tu sa vždy cítil ako doma. Každý rok cestoval domov do Rožňavy navštíviť svoju rodinu, príbuzných a miloval dlhé prechádzky po meste. Jeho posledným želaním bolo, aby po smrti bol pochovaný na rožňavskom cintoríne na večný odpočinok, čo sa stalo v roku 1985.