Ako to na vysokej chodí…

Ubehlo už vyše roka, čo sa za mnou brány gymnázia naposledy zavreli. OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Z nášho malého mesta Rožňavy som mala namierené do metropoly východu – do Košíc. Po veľkom rozhodovaní som sa na nakoniec rozhodla vybrať ekonomickým smerom. Spočiatku to boli obavy – predsa to bolo iné prostredie – internát, nová škola, veľké mesto a množstvo neznámych ľudí. Prvé týždne boli o spoznávaní a prispôsobovaní sa. Prvé dojmy, samozrejme, neboli také, ako by som očakávala. Internát so socialistickým vybavením a ďalší traja neznámi ľudia so mnou na izbe. Obyvateľstvo internátu každý večer žilo ako všetci mladí ľudia, takže málokedy som mohla ísť spať skôr ako o jednej ráno. Mala som to šťastie, že som dostala veľmi milú a skromnú spolubývajúcu, ktorú by som teraz nevymenila za nič. Veľmi rýchlo sa z nás stali kamarátky, ktoré sa skoro každý deň dlho do noci rozprávali a zabávali.
Ďalšou neznámou bola škola – obrovský komplex budov, v ktorom sa bolo len veľmi ťažké orientovať. Prvé týždne boli len o tom nájsť správnu miestnosť a dostať sa na vyučovanie včas. No nakoniec sa mi podarilo zvládnuť aj toto.
Na svoje prvé hodiny som sa tešila. Bola som zvedavá na to ako prebieha vyučovanie na vysokej škole. No časom akosi tá radosť a zvedavosť vyprchala 😀 Prednášky boli dlhé, nepochopiteľné (a teda nudné) a sedenie v socialistických laviciach bolestivé. Jediná výhoda prednášok bola len to, že som mala šancu spoznať mojich 149 ďalších spolužiakov. Cvičenia/semináre už boli o inom. Celý môj ročník bol rozdelený do skupín a vyučovanie prebiehalo v triedach podobných tým na gymnáziu. Zaujímavosťou cvičení je to, že niekedy je mojím vyučujúcim študent školy (doktorand), ktorý je len o pár rokov starší ako ja (čo je veľmi výhodné, pretože sa vie lepšie vcítiť do situácie študenta).
Štart na vysokej škole však nakoniec nebol taký hrozný ako som očakávala. Nakoniec som zistila, že učiť sa stačí začať až v piatom týždni (čo je koniec októbra) a to je veľká výhoda. Dovtedy majú študenti čas na záľuby, spoznávanie mesta a obyvateľov internátu. Horšie to je v období skúšok, kedy sa učím nonstop každý deň v priebehu šiestich týždňov. No po jeho uplynutí a úspešnom zvládnutí opäť nastáva voľnejšie obdobie začiatkom nového semestra.
Vysokoškolské dni sú veľmi pestré. Nikdy si nemôžem povedať, že je to stereotyp. Každý semester mám iný rozvrh (aj voľné iné dni v týždni 🙂 . Prekvapivé je možno to, že sa často stáva, že mám vyučovanie aj do 18:20, čo je na vysokej bežné. Ale na druhej strane – niekedy ráno začínam aj o desiatej, takže si môžem pokojne pospať 🙂 . Inak vysoká prebieha asi tak, ako to každý môže vidieť v TV. Jedálne s obrovským výberom jedál a stoly, za ktorými študenti kecajú, knižnica, kde sa študenti zabávajú, ale aj spoločne pracujú na projektoch a učia sa.
Vysoká škola ponúka obrovské množstvo príležitostí a vždy tam viete nájsť to, čo vás zaujme.

Možno si myslíte, že študenti z takého malého mesta ako Rožňava to nedotiahnu bohviekam alebo, že pre nich nie sú otvorené všetky príležitosti, ale nie je to tak. Ja, obyčajná študentka z rožňavského gymnázia, som sa rozhodla, že vyskúšam aj študijný pobyt v zahraničí na inej vysokej škole. Podala som si prihlášku a predstavte si, bola som vybratá. Nasledujúci semester pôjdem reprezentovať naše Slovensko do Turecka, kde strávim celý polrok štúdiom v angličtine na tureckej univerzite.
Možno je mnoho z vás prekvapených, že po tom ako som bola jednou z redaktoriek Heuréky, som si nevybrala tento smer aj na vysokej škole. No neobávajte sa – nezanevrela som ani na žurnalistiku a masmédiá. Aj keď u nás na Technickej univerzite v Košiciach nefunguje študentský časopis ako je Heuréka, máme tu študentské rádio a po návrate zo študijného pobytu by som sa opäť veľmi rada vrátila k žurnalistike a skúsila to v našom Rádiu 9. Aj napriek tomu, že je to iba internátne rádio, má svoje kvality. Vychováva šikovných ľudí. (Ak počúvate Európu 2 a jej rannú šou ZOO, tak moderátor Vlado Varecha je práve z nášho Rádia 9 🙂 .

Moje stredoškolské časy sú už dávno za mnou a spomienky na gymnázium pomaly zapadajú prachom. Čas plynie, no ja si vždy nájdem čas na zaspomínanie si na moje stredoškolské časy. V niektorých chvíľach je mi smutno, že to mám všetko už za sebou a že čas sa nedá vrátiť späť, aby som to mohla zažiť znova.
Preto vám všetkým prajem krásne stredoškolské časy. Užite si ich naplno, lebo možno si to teraz neuvedomujete, ale s odstupom času vám tie chvíle začnú chýbať. Sú to krásne časy, ktoré je potrebné prežiť tak, aby ste mohli na ne stále spomínať, keď ich budete mať za sebou. A aj si povedať: „Keby sme sa tak mohli ešte raz vrátiť na strednú…“
Prajem veľa úspechov v aktuálnom školskom roku a veľa krásnych zážitkov.
Bývalá redaktorka Heuréky,
Bianka Lučanská

Pridaj komentár