114 čiarok na papier. 114-krát som perom prešiel po papieri vo svojej súkromnej štatistike, ktorú som si robil počas dozoru na prízemí našej školy, hneď oproti vstupným dverám, pri ktorých sa poctivo čipovali naši študenti. 114.

114 študentov našej školy vstúpilo  uprostred týždňa do školy, každý z nich prešiel okolo dozorkonajúcej dvojice učiteľov a školníka a – a nič. Ani mú, ani bú, skrátka okolo nás prešli smerom ku schodom a potom ďalej, zrejme ku skrinkám, ku triedam, netuším. 114.

Keď som pred nejakými dvadsiatimi rokmi začínal učiť (a to bola dokonca učňovka), nestalo sa mi, že by okolo mňa na dozore prešiel čo i len jeden jediný študent, ktorý by sa mi nepozdravil. Poviete si – to bolo dávno. To nebolo gymnázium. Dávno? Tak dobre, vráťme sa na gymnázium pred asi desiatimi rokmi.

Vtedy som sem nastúpil ako učiteľ slovenského jazyka. Nikto zo študentov ma nepoznal. No tých, čo sa pri príchode do školy dozorkonajúcemu nepozdravili, nebolo. A to ma mnohí videli prvý raz v živote a netušili, že som učiteľ. Mnohých z nich som neučil rovnako ako mnohých z viac ako troch stovák študentov, pochopiteľne, neučím ani dnes. No ich dobré rána a moje odpovede nás hneď zrána osviežovali. Ešte aj jazvečíkovitý durič zašteká, keď zacúvam do dvora autom a bielo-čierne mača zamňauká, keď ráno otváram dvere na dome. Zvieratá vedia, čo sa patrí a študenti, študenti jedného z desiatich najprestížnejších gymnázií Slovenska by to nevedeli? Zdravia sa len tí, ktorých učíme či ako? A školníkovi či upratovačkám sa nemusí pozdraviť nikto, lebo oni ich tiež neučia? Iste, je to logické. V logike 114-tich…