Písalo sa 11. apríla a v meste sa konali veľkonočné trhy. Ako sa tak začínalo stmievať, a ľudia začali vychádzať do ulíc, začalo pribúdať čoraz viac ľudí oblečených v maskáčoch, s veľkými batohmi a v turistických topánkach s palicami. Žeby sa prišli pozrieť na jarmok? Nie tak celkom, čakalo ich totiž ich najdlhších 40 kilometrov v ich živote.

V našom meste Rožňava sa konala totiž Extrémna Krížová Cesta (EKC), ktorá mala u nás premiéru. Vznikla v Poľsku a každoročne sa na nej vo svete zúčastní vyše 100 000 veriacich, pričom na našu trasu sa vydalo 73 ľudí odhodlaných zažiť dobrodružstvo. Medzi nimi sme boli aj my, (ja so Samom a ďalšími odvážlivcami z nášho gymnázia.

Začali sme svätou omšou v našej katedrále, ktorú celebroval mons. Stanislav Stolárik, rožňavský biskup. Posilnení Božím slovom sme sa vydali na našu trasu a k prvému zastaveniu – pomníku na kopci Podrákoš. Trasa pokračovala cez les až do Krásnohorského Podhradia a následne do Krásnohorskej Dlhej Lúky. Tu nastal kameň úrazu, a to takmer 700m prevýšenia za necelý kilometer. Okrem dĺžky trasy bol tento výstup na Silickú planinu najťažšou súčasťou celej našej cesty, ak nerátam neustále vybíjajúcu sa čelovku, vďaka ktorej, som nevidel viac ako 3 metre pred seba.

Na planine však prišla do hry psychika a otázky typu „Prečo som sa do tohto dal?“ alebo „Ako ďaleko do ďalšieho zastavenia?“ Nanešťastie, od najbližšej civilizácie nás delilo 10 kilometrov tmavého lesa a už teraz unavené nohy. Krízu sme so Samom potlačili kúskom kofeínu a krátkou pauzou (viď foto) kde sme namiesto šejkera použili na zamiešanie prášku bodák.

Situácia sa značne začala zlepšovať (aspoň sme si to mysleli) akonáhle sme došli na Silicu. Tu sme sa v teplotách blízkych nule a za veľmi príjemných veterných podmienok mali možnosť prezliecť do suchého na cintoríne, odkiaľ sa pokračovalo ďalej planinou. Od tejto pauzy išiel každý kilometer tak o tretinu pomalšie, a každé zakopnutie bolo aspoň 4X bolestivejšie. Pomaly ale isto sme sa však predrali lesom až ku Matejovej studni, odkiaľ sa malo už len klesať dole z planiny.

Klesanie bol masaker sám o sebe, najmä preto, lebo som cestou mal po celý čas v rukách bodák, keďže sme už zazreli odlesk nie jedného páru očí miestnych obyvateľov (vlka alebo líšky). Klesli sme o vyše 650 metrov a zastavenie v Joviciach bolo ako dar z neba. Privítal nás starosta, ktorý od skorého rána čakal každého pútnika, vítal ho a pozýval dovnútra. Okrem nádherného kostola nás privítal aj teplým čajom, chlebíkmi s masťou a cibuľkou a pagáčikmi. Najkrajšie však bolo vidieť zachádzať mesiac, ktorý vyzeral ako slnko, a taktiež vidieť ako čelovky schádzajú po trase, z ktorej sme pred chvíľou zišli my.

Z Jovíc to bolo do Rožňavy už len na skok. Skok, ktorý nám trval pri našom tempe (po 38 kilometroch v nohách) solídnu hodinku. Slnko už však bolo hore, a tak sme na námestie dorazili zdraví, šťastní, hoci unavení. Od Tesca sme sa už obaja vydali svojím smerom a spätne sme zhodnotili, že účasť na EKC bolo jedným z našich najlepších rozhodnutí, kde sme si siahli na svoje fyzické aj psychické dno. Som rád, že sa ho zúčastnilo toľko ľudí a vrelo odporúčam účasť na tejto ceste či ste kresťan, a či nie – je to výzva, ktorú sa oplatí prijať.

Fotografie, informácie rovnako ako kontakt, v prípade otázok ohľadom tohto projektu nájdete TU