Aké je to byť sám/sama? Čo je to vlastne samota? Na tieto otázky neexistuje jedna správna odpoveď. Nadväzujú totiž na veľmi komplexné témy, ktoré vníma každý z nás inak. Ja osobne vnímam rozdiel medzi tým, keď človek ostane sám a keď len trávi čas osamote. Byť po náročnom dni sama so svojimi myšlienkami, je pre mňa upokojujúce. Nemusieť nikomu nič vysvetľovať, tváriť sa, že je všetko v poriadku či sa obhajovať, je ako balzam na dušu. Naopak – ostať sama, je v mojom ponímaní niečo úplne iné. Je to pocit, že sa nemám o koho oprieť, s kým sa porozprávať, tešiť…

Je to pocit, že mi chýba akási bútľavá vŕba, ktorá ma podrží v ťažkých chvíľach. Nejaký človek, ktorý je tu vždy pre mňa a ja zase pre neho. Niekto, komu zavolám a pozvem ho len tak na čaj, lebo nám obom to urobí radosť. Porozprávame sa, zasmejeme, možno si aj poplačeme a domov pôjdeme obaja o čosi ľahší. Samozrejme, je dôležité vedieť sa vysporiadať s problémami aj sám, no je príjemné vedieť, že niekto vám kryje chrbát a stojí za vami. Alebo snáď nie?

Medzi nami, ľuďmi, dochádza často aj k nepríjemným situáciám a konfliktom. Nie je to preto, lebo by nás to bavilo, ale kvôli rozmanitosti a odlišnosti našich názorov a postojov. Nebolo by teda z tohto pohľadu lepšie ostať sám? Niektorí ľudia by povedali, že áno a sčasti s nimi súhlasím. Je pravda, že svet bez hádok by sa mi páčil viac. Nie sú veľmi mojou šálkou kávy a určite mi nerobia radosť, ale ak by som bola sama, tak by to znamenalo, že by som nemala s kým zdieľať veselé a úsmevné momenty a oslavovať radosť. Môj svet by bol akýsi čiernobiely. Človek je predsa spoločenský tvor, ktorý potrebuje spoločnosť iných ľudí. Dokonca ani väčšina zvierat nežije sama, tak ako by len mohol človek?

Ak sa na to pozriem z iného uhla pohľadu, to, že by som bola sama, by mohlo byť aj výhodou. Mala by som kopu času na sebarozvoj a štúdium. Všetok voľný čas by som mohla venovať činnostiam, ktoré by rozvíjali moju kreatívnu alebo praktickú stránku. Mohla by som sa maľovať, tancovať, písať básne, behávať a množstvo iných vecí. Možno by som sa konečne naučila aj poriadne variť a piecť… Keď tak nad tým rozmýšľam, asi by som po čase stratila motiváciu. Nemala by som predsa s kým tancovať, s kým bežať maratón a koho potešiť chutným koláčom.

Keď som sama, ponúka mi to priestor na uvažovanie a usporiadanie si myšlienok a priorít. Keby som však ostala sama pridlho, obávam sa, že by ma moje myšlienky doslova zožrali zaživa. Prečo sa stalo toto, a prečo tamto? Čo som mohla urobiť lepšie? a podobné otázky by mi vírili v hlave ako tornádo, z ktorého niet úniku, nakoľko by ma nemal kto vypočuť, podať mi pomocnú ruku, a tak by som sa z toho po určitom čase asi zbláznila. Najprv by začalo upadať moje psychické zdravie a neskôr aj fyzické.

A čo ak by som ostala úplne sama na celučičkej Zemi? Niekto by sa na mojom mieste možno najprv potešil. Povedal by si: ,,Veď to všetko je len pre mňa!“ Potom by si aj on uvedomil, že to všetko je nakoniec aj tak zbytočné. Aj jemu by začali chýbať ľudia a konverzácie s nimi. Ja sama neviem. čo by som v takejto situácii urobila. Určite by to u mňa, ako u veľmi spoločenskej a citlivej osoby, začalo plačom. Nevedela by som vôbec, čo mám robiť a či by to vlastne malo nejaký význam. Veď i tak to nikto okrem mňa neuvidí ani neocení. Asi by mi po chvíli okrem šťastia začali chýbať aj hádky, pretože aj to by bolo lepšie ako ticho, ktoré nemá konca-kraja. Úlohou človeka je podľa mňa nájsť si na Zemi svoje šťastie. A šťastie je v láske a láska v šťastí. No keď nie je koho ľúbiť, aký by bol môj cieľ?

Nikdy by som nechcela ostať sama. Chcem cítiť lásku a šťastie až dokým sa mi neminie všetok môj čas.