Začalo to celkom nevinne. Maturitka za rohom, tak som sa samozrejme začala istým spôsobom pripravovať. Opakovala som si učivá a už tu som narazila na Štúra hneď niekoľkokrát. Vývin spisovného jazyka, romantizmus, jazykovedný ústav… no to by bolo ešte fajn. Neurobil toho predsa pre náš jazyk a národ málo.

Prišiel deň písomnej maturity. Stresu kopec, času málo.  Štúrovi som však opäť neunikla. Niežeby mu bola venovaná len nejaká otázka; patrila mu hneď celá ukážka v teste. Písalo sa v nej o detektívke True Štúr, kde istý detektív skúma príčinu jeho smrti, pričom odhaľuje aj jeho život a približuje divákovi jeho činnosť.

Po písomnej časti rýchly obed a šup späť do školy, napísať si ešte sloh. A neuveríte, ale Štúra som stretla aj tu. A nielen stretla – ako tému som si totiž zvolila úvahu o jeho citáte: „Nie je šťastie nad druhými sa vypínať a druhých utláčať, šťastie je s druhými žiť – rovne vzdelanými, rovne šťastnými, rovne spokojnými“. Táto jeho myšlienka ma zaujala a dokázala som vďaka nemu napísať aj viac ako požadovanú stranu a pol, za čo má u mňa Štúr bonusový bodík.

Nie je to vtipné ako si my, ľudia, všímame viac, čo tí druhí neurobia, ako to, čo reálne dokázali?

Prídem domov. Nesadnem si pred telku, ale vezmem do ruky vysávač. Pobehám s ním celý byt a keď už som vo švungu, tak rovno aj prach utriem. Nik to však nevyzdvihne. Upratujem predsa bežne. Od mojej sociálnej roly ako dcéry, sa to jednoducho očakáva. Tak čo je na tom?

A čo ak prídem s dobrou známkou? Samozrejmosť. Ako študentka mám predsa len jednu jedinú povinnosť – pripravovať sa na hodiny.

Príde večer a s ním čas tanečného tréningu, kde sa naučím nové kroky. Hádajte, čo na to tréner? Nič. Tak to má skrátka byť.