Úvod

Bola búrka. Po oknách stekali kvapky dažďa a mesiac bol ukrytý za čiernymi mrakmi. Hodiny odbili polnoc. Žena sediaca na neďalekej streche, mala cez seba prehodený čierny plášť. Plášť bol očividne šitý zo zamatu. Pohla hlavou a spod tmavočiernej kapucne jej vykukol modrý pramienok vlasov. „Už prichádza,“ zašepkala do ticha a pozrela sa smerom k neďalekému stromu. Zo stromu sa ozval tenký hlások. „Vidím ho Serena. Má cez seba prehodený čierny plášť. Taký istý aký máš ty.“ Serena sa usmiala do noci. „Vidíš ho? Má dlhé čierne vlasy. Je to naisto on Tuudittaa?“ Tvor, ktorého žena na streche volala Tuudittaa sa zamyslel. „Neviem Serena, ale kto iný by sa v noci túlal po meste, keď je všeobecne známe, že sa tu potuľuje vrah.“

Žena sa zahľadela na Tuudittau. A potom znova svoju pozornosť upriamila na prichádzajúceho muža. „Mali by sme sa už vrátiť. Nemôžme predsa hazardovať so svojimi životmi. A ty to veľmi dobre vieš.“ Malé stvorenie si povzdychlo a vyletelo zo svojho úkrytu a sadlo si na jej ľavé plece. „Serena?“ „Áno Tuudittaa?“ Stvorenie sa na chvíľočku zamyslelo a potom sa opýtalo. „Myslíš si, že nás zbadal?“ Serena sa pozerala na muža, ktorý zabočil na vedľajšiu cestičku ku hostincu. „Dúfam, že nie Tuudittaa. Dúfam, že nie. On je naša jediná nádej, ale ešte je čas, ešte je čas.“ Tuuditta sa pozrela prekvapene na Serenu. „Prečo si to myslíš? Veď ja som víla a je nás stále dosť. To vás elfov je čím ďalej tým menej.“ Serena posmutnela a sňala si kapucňu z hlavy. Malú vílu oslepila žiara modrých vlasov. Vlasov modrých ako nebo. „Tuuditta ty to nechápeš. Aj vás víl pomaly ubúda.“
Tuudittaa sa zamračila. „A prečo ešte nie je čas nato aby sme mu povedali o jeho poslaní?“ opýtala sa víla. Elfka sa zamyslela. „Je mladý. Nemá ešte dostatok síl, ešte určite nie je čas.“ Pozerala sa do okna hostinca a pozorovala mladého dlhovlasého muža. Smial sa na vtipoch, ktoré rozprávali spolustolovníci a oni sa na oplátku smialy na tých jeho. Bol to pohľadný mladý muž. Ešte nič nezažil. Mal iba smiešnych 19 rokov, čo bolo pre ňu ako pre elfku dosť podivné. Ona mala niečo vyše 300 rokov. Niekedy ľuďom závidela, že majú cieľ, do ktorého vždy dôjdú a nemusia doň hľadať cestu. Inokedy však bola rada, že ešte nie je mŕtva pretože niektoré veci ešte nezakúsila. Ale odkedy niektorí zistili kde elfovia, víly, škriatkovia a trpaslíci prebývajú už to nebolo ako predtým.
„Ja len dúfam,“ ozvala sa Serena do noci. „V čo dúfaš Serenka? V čo?“ Serene skĺzla po líci slza. „Ja len dúfam, že proroctvo lesných elfov neklame. Vrelo v to dúfam.“

1.kapitola

Róbert sa zobudil do tmavej noci. Bolo niečo po druhej hodine ráno. Mesiac bol ešte vysoko na oblohe a prestalo pršať. Povzdychol si. Posadil sa na okraj postele v neútulnom hostinci. Vošiel si rukou do dlhých hustých čiernych vlasov. Natiahol sa po svoje nohavice a usúdil, že je čas zdúchnuť. Nikdy v hostincoch neplatil zato, že tam mohol stráviť noc, zajesť si a niečo vypiť. Ráno mu mal dať hostinský účet, ale kým sa hostinský zobudí on už bude dávno preč.
Pred odchodom z izby sa ešte zahľadel na obraz vysiaci oproti stene. Boli na ňom zázračné bytosi: elfovia, víly, tpaslíci a čarodejníci. Nechýbali tam však ani tí zlý ako orkovia a trolovia. Pokrútil hlavou nad tým, ako môžu ľudia stále veriť na také hlúposti. Rýchlo sa otočil a vybehol z izby. Ešte si zájde do kuchyne niečo zjesť aby neodišiel hladný.
Zbehol po polozhnitých schodoch do malej kuchynky a čakalo ho prekvapenie. Pri stole sedela žena zahalená v čiernom plášti. Už už chcel vycúvať z dverí keď vtom začul nádherný ženský hlas. Zostal stáť. „Nevieš náhodou koľko je hodín?“ Už už chcel odpovedať, ale vtom začul tichý škriekajúci hlások. „Neviem Serena. Asi okolo pol tretej. Prečo?“ Serena sa usmiala. „Sledovala som nášho mladého pána už dlhší čas. Okolo druhej tretej v noci ujde z hostinca a za nič nezaplatí.“ „Aha,“ pípol škriekajúci hlas.
Róbert len nadvihol obočie a pomaly vycúval z miestnosti. Niekto kto odchádza okolo druhej tretej v noci? Veď on vtedy odchádzal. Ale s istotou vedel, že nehovorili o ňom. Aspoň v to dúfal. Načo by ho vlastne hľadala žena, ktorá ho ani nepozná. Začul klopkanie topánok. A následné zabuchnutie dverí. A potom dlhé zasvišťanie vzduchu akoby dotyčný vyletel. Prudko sa otočil, ale nikoho za sebou nezbadal. Pozrel sa na okolité stromy a vydal sa na cestu. Opäť začalo pršať.

„To bolo o fúz Serena!“ sťažovala sa Tuudittaa. „Nevieš dávať pozor? Videl nás a istotne aj počul keď sa nedal na okamžitý odchod.“ Serena sa zo srdca zasmiala. „Vieš, že som ti vravela: Poďme domov, ale ty nie. Chceš si na neho počkať. O malú chvíľu prídeme domov a on si ľahne pod neďaleký strom. Budeme ho môcť sledovať cez deň.“ Malá víla si sadla na Serenino plece. „V takejto búrke? To asi ťažko, keď sa blíska a mohol by ho trafiť blesk.“ Mladá elfka pokrútila hlavou. „Tak pôjde do jaskyne. A až potom pôjde ďalej. A my ho ani strážiť nebudeme. Postarajú sa o to strážcovia.“
Serena zaklopala na veľký starý dub. Dub sa akokeby rozostúpil a za ním bola úplne odlišná ríša. Bola v nej takisto noc, ale bola omnoho krajšia. Lenya sa leskla vo svetle mesiaca a ária pomaly stekala do malých otvorčekov na bočných stranách malého kopčeka, z ktorého vyvierala. Mesačné striebro v obrovských baniach už bolo pripravené na sekery a kyjaky malých trpaslíkov. Ako veľmi milovala túto krajinu. Krajinu, v ktorej sa narodila a prežila najkrajšie roky svojho života.
„Ježišikriste! Chcete aby som dostala infarkt?“ skríkla Serena keď sa za ňou objavili tí najvyšší. Z každého rodu niekto. Z rodu morských elfov patrila do rady Serenina mama River. Lesných elfov zastupoval Hyvyden Varjo jeden z najstarších žijúcich obyvateľov v tejto krajine. U elfov to bolo tak, že keď už netúžili žiť a chceli odísť na väčný odpočinok jednoducho im vzali nesmrteľnosť a všetky roky sa im vrátili späť. Väčšina elfov netúžila po väčnom živote a po tisícročí svojho života sa vzdali nesmrteľnosti a rozsypali sa na prach. Iných zabili vojny, pretože ostrému meču sa ani nesmrteľný neubránia. A posledná skupina sú tí, ktorí si žijú už aj druhé tisícročie života a nechcú stále odísť. Takýchto elfov bolo veľmi málo. Ale predsa ich všetci elfovia uctievali, pretože boli tí najmúdrejší a vedeli o živote o mnoho viac ako oni.
Z hornatej ľadovej krajiny kde žili tí najchladnejší elfovia, bola v rade samotná kráľovná Rahua. Bola zo všetkých elfov najmúdrejšia. Aspoň sa kolovali také chýry. Elfov, ktorí vzišli z ohňa a žili v sopkách. Nemali pred ničím strach ani po ničom netúžili zastupovala lukostreľkyňa Luo Vie. Temní elfovia sa väčšinou nemiešali do rôznych sporov, ale predsa mali svojho zástupcu v rade a to Shia LaBeoufa. A nakoniec z elfov remeselníkov, ktorí väčšinou vyrábajú zbrane tam bola Sidanah. Trpaslíkov zastupoval malý, ale predsa silný a múdry Sartaria Krehto. A malých prešibaných škriatkov? Smirly Siach. Malý nezbedník, ale predsa len najmúdrejší spomedzi škriatkov a nemali inú možnosť ako prijať do rady jeho. Víly zastupovala už spomínaná Tuudittaa. Jedna z najmladších, ale predsa úžasných víl, ktorá bola nielen múdra, ale aj krásna. Orkovia si žili svoj vlastný život a viedli svoje vlastné vojny a preto sa o elfov a zvyšok krajiny nezaujímali. Takisto ako primitívny trolovia.
Ale predsa tam mal ešte niekto svoje zastúpenie aj keď niektorí by tomu ani veriť nechceli. Upíri aj vlkodlaci žili v týchto krajinách a pomáhali najvyššej rade. Z upírov tu bola mladá princezná Selene a z vlkodlakov mladý bojovník Toivo. Rada sa uzatvára. Vravelo sa jej aj rada jedenástich keďže spočívala z jedenástich členov.
River sa usmiala. „Nechceli sme ťa vystrašiť dcérenka. Ale potrebujeme sa s tebou porozprávať.“ Serena slabúčko prikívla a išla pomaly za radou do tmavej jaskyne, v ktorej sa skrývala Selene. Keď ich zbadala otočila sa a išla hlbšie do jaskyne. Po kratučkej chvíli zbadala nejasné svetlo. Keď konečne došli nakoniec jaskyne zostala Serena prekvapene stáť. Uprostred jaskyne, ktorá bola špeciálne vyrezaná do kruhu bol oltár a na ňom boli knihy. Kniha proroctiev – najuznávanejšia, najpravdivejšia, najstaršia – , vedľa nej kniha jedenástich – kniha o rade, jej členoch – a posledná kniha Kniha Akrábe. Bola to kniha, ktorú nevidelo mnoho živých bytostí, nie to, že jej vnútro ale ani jej obal. Písala sa v nej celá histótia krajiny, boli v nej všakovaké kresby a písalo sa v nej dokonca aj o budúcnosti. Smirley Siach sa usmial na Serenu a ukázal na tri knihy nachádzajúce sa na bývalom oltári. Keď na ne ukázal, všetci členovia rady si zhodili kapucne z hláv a ukázali svoje tváre. Kľakli si, uklonili sa a rýchlo postavili, ale kapucne si na hlavu naspäť nenasadili.
Serena po prvýkrát videla zreteľne ich tváre a bola prekvapená. Jedinú tvár, ktorú poznala bola tvár River, jej matky s tvár malej víly, ktorá plášte nenosila. Zrazu začula ufrflaný trpasličí hlas. „Namiesto toho aby si nás tu táto elfka obzerala tak sme už mohli dávno začať. Itak nechápem načo chceme ukázať knihu Akrábe práve jej.“ Temný pán Shia LaBeouf sa oboril na trpaslíka. „Pretože práve ona je predurčená sprevádzať čarodejníka do zúrivého boja proti zlu, o ktorom nemá ani tušenia. S ktorým ho má ona oboznámiť. Má ho práve ona naučiť boju a kúzlo. Láske aj nenávistí. O nej sa hovorí v proroctve.“ Trpaslík si odfrkol. „Ak mi neveríš,“ skríkol elf a pribehol ku knihe proroctiev a otvoril ju presne na strane, na ktorej bolo napísané proroctvo súvisiace so Serenou. „Prečítaj si ho. A prečítaj ho pekne nám všetkým a nahlas!“
Sartaria sa pomaly dovliekol ku knihe a začal čitať:

„Tá čo bude ho sprevádzať,
Bude tá čo čisté srdce má.
Tá čo vzišla z vody a plameňa,
Bude to tá, ktorá má vlasy ako čistá voda,
Len tá jediná čo z morských bude prázdne oči mať.
Tá čo sa vo vode vidí len za splnu mesiaca.
Bude to tá, čo pozná smrť
A život neokúsila.
Tá čo ho sprevádzať bude, bude Serena!!!“

Sartaria zatvoril knihu a zahľadel sa na elfov. „Tá amická morská elfka tú knihu musela čítať aj predtým, lebo potom by iste nedala mladej meno Serena!“ River sa chytila za srdce a chcela sa obrániť, ale lesný elf Hyvyden Varjo prudko skríkol. „Sartaria! Buď už ticho. Vieš veľmi dobre, že lesný elfovia vymysleli knihu podľa tých najtajnejších kúziel a proroctvá sa tam objavujú z ničoho nič. Toto sa tam objavilo deň potom ako sa Serena narodila. Bola presne polnoc keď som tam našiel proroctvo.“ Trpaslík sa však nechcel dať odbiť. „A to, že má to ľudské dieťa, ktoré si vraví čarodejník má len devätnásť rokov čo je oproti mojim sto dosť smiešne! To je normálne?“
„Kuš Sartaria! Ja mám dvetisícdvestodvadsať tri a nechvastám sa.“ Akonáhle počul trpaslík vek Hyvydena cúvol a postavil sa naspäť na svoje miesto. Serena sa mračila. „Prečo, citujem: tá čo vzišla vody a plameňa?“ Lukostreľkyňa Luo Vie sa ozvala takmer automaticky. „Ty si už na tie staré časy nepamätáš. Mala si iba rok, keď tvoj otec zomrel. Zabili ho orkovia, keď išiel zistiť situáciu pre nás elfov. Bola vojna. Viedli sme vojnu s ľuďmi. Už nie je nikoho z ľudí kto by si na to pamätal, ale rodičia vraveli deťom legendy o elfoch a vojnách s nimi. A ako som začala tvoj otec vzišiel z ohňa. Bol to môj brat a on bol predo mnou v rade. Ja už som v nej dvestodevädesiat deväť rokov. Tvoj otec z nej odstúpil a po vojne sa chcel vrátiť. Keby nezomrel bol by v nej ešte doteraz. Tvoja matka je morská elfka a keď vstúpi do vody namiesto nôh má plutvu. Na rozdiel od teba. Ty si nohy na plutvu meníš z vlastnej vôle.“ Luo Vie sa uklonila a nasadila si kapucňu. Mala neuveriteľno červené vlasy a čierne prázdne oči.
Serena sa pozrela na matku. „Preto mám prázdne oči ako tí z ohňa a modré vlasy ako tí z vody?“ River slabo prikívla. „Predo mnou bola v rade tvoja stará mama. Bola to múdra žena.“ Prekvapená elfka sa pozrela na Tuudittau. „Ty si o tom vedela, že?“ Mladá víla slabo prikívla. „Vieš, že som v rade len zo päť rokov a neviem toho veľa, ale zakázali mi povedať ti to. Už nie si moja najlepšia priateľka, ale naša jediná nádej. Keď nenaučíš Róberta tomu na čo je predurčený je s nami koniec.“ Serene po líci skĺzla slza. „Ale itak som to od teba nečakala.“
Selene zapískala tak prenikavo až sa všetci obrátili smerom ku nej. Odkašľala si a dala si kapucňu naspäť na hlavu tak ako pred chvíľou Luo Vie a ozvala sa nepríjemným hlasom. „Mali by sme začať. To čo sme mi zvládly za sto rokov ona musí za desať. Ešte aj Tuudittaa toho veľa nevie. Aspoň sa priučí.“ „To je pravda,“ ozvala sa po prvýkrát Rahua, tá najchladnejšia. „Nemali by sme strácať čas. Máš desať rokov nato aby si sa všetko naučila a rok nato aby si naučila Róberta, tomu čomu ho máš naučiť.“ Serena prikívla.
Taivo sa pozrel na Akrébu. „Tá kniha je prekliatie ako všetky ostatné. Ale proroctvá sú pravdivé a ak sa nepoponáhľame nestihneme nič.“ Všetci pristúpili ku knihe a pochytali sa za ruky. Selene začala čítať:

„Kedysi dávno, ešte predtým ako prišli na Zem prvý elfovia, trpaslíci, škriatkovia či víly žily na tomto svete upíri, vlkodlaci, orkovia a samozrejme trolovia. Nechýbali tu ani prostoreké čarodejnice dryády. Žilo tu veľké množstvo duchov a nezvyčajných tvorov ako sú grifovia, sfingy, medúzy a obrov ste videli na každom každičkom kroku. Nastal však zlom. Neboli tu len tí mierumilovný, ale aj tí, ktorí chceli zlo. Boli to predchodcovia dnešných ľudí. Boli to bosoráci a čarodejníci. Mali obrovskú moc a nevedeli čo s s ňou. Vyvolali vojnu. Vojská upírov a vlkodlakov boli umiestnené vzadu za celou armádou. A preto aj prežili. Síce túto vojnu vyhrali tí dobrí mnohí z nich zomreli. Medúzy skameneli a aj keď nijaká ostala na žive, hocikto kto sa pozrel do jej očí skamenel. A prečo? Počas vojny im do očí vleteli čriepky skál roztrieštenych vrchov a tým sa ich pohľad stal smrteľným. Sfingy už neboli tie milé stvorenia, ktoré by vám pomáhali, ale tie, ktoré prežili si posadali na vchody do všetkých hradieb a jaskýň a dávali ťažké hádanky. Ak ste uhádli vpustili vás dnu a ak nie zabili vás a mali vás na večeru. Grifovia? Zmizli úplne. Vraví sa, že odleteli do dávno zabudnutej krajiny a tam ostali žiť, ale nikto nevie či je to pravda. Aj keď v proroctve sa vraví, že: Stádo statných grifov, zachráni posledných a čarodejníka pred smrťou, ale či sa proroctvo lesných elfov nemýli, nemôže nikto posúdiť. Obrovia začali lúpiť a rozbíjať budovy. Upírom neostávalo nič iné ako ich vyhnať na ďaleké ostrovy. Orkovia a trolovia sa vydali do ďalekých lesov a tam ostali až dodnes a žijú si vlastný život bez nepotrebných vojen. A dryády? Odišli do podsvetia a nikto nevie či sú ešte na žive alebo ich stihla smrť.
Po niekoľkých rokoch prišli na svet nové rasy. Medzi ne patrili aj dnešní remeselníci, čiže elfovia, ľudia a trpaslíci. Škriatkovia, víly a ostatné rasy elfov prišli na svet o niečo neskôr. Keď už bolo rás v plnom dnešnom počte vznikol spor. Komu budú patriť krajiny na druhej strane sveta? Samozrejme, že upíri rátali s tým, že tieto krajiny budú patriť zázračným bytostiam. Vypukla vojna. Zapojili sa do nej dokonca aj orkovia a trolovia, pretože aj oni chceli žiť v krajinách na druhej strane kde si už vybudovali svoje príbytky. Od zloby začali z podsvetia vstávať aj mŕtvy a tí čo padli v prvej vojne. Medzi ľuďmi však boli však stále tí s čarodejníckou krvou. Ale aj niektorí čarodejníci sa pridávali na stranu zázračných bytostí a pomáhali im svojimi kúzlami vo vojne. Elfovia mali tiež svoju čarovnú moc, ale oni boli odjakživa vedení k lukostreľbe. Mali vzťah ku luku a šípom aj keď boli výnimočnými čarodejníkmi. Po čase čarodejníci vymizli. Aspoň si to všetci myslely. Ale v knihe proroctiev sa objavilo nové proroctvo také strašné, že bolo hrôzou vôbec ho čitať.
Mnohí, ktorí si proroctvo čo i len vypočuli dostali obrovský strach. Strach zo smrti a vyhynutia. Proroctvo znelo:

Jedného dňa vojna vypukne,
Vojna, v ktorej len jeden rod prežije.
Bude to ten čarovný a plný lásky?
Alebo ten, ktorí patrí čarodejom krásnym?
V tejto vojne bude na čele jeden mladý muž,
Ktorý bude viesť tých z druhej strany.
V tejto vojne bude na čele zlá žena,
Žena, ktorá dušu nemá.
Vojnu vyhrá len jeden rod.
Kto prežije, je tajomstvom.

Tí, ktorí mali možnosť poznať proroctvo boli ako vyšinutý. Obyvatelia tejto krajiny sa rozhodli vytvoriť radu. Radu jedenástich. V rade mali byť zastúpené všetky rody. Najprv sa však rátolo s tým, že do rady pribudnú všetky rasy a elfov bude zastupovať ten najstarší, ale mnohé rody odmietli bojovať.
Jedného dňa, keď už v rade bolo vystriedaných toľko členou a ani jeden pôvodní v knihe proroctiev sa objavilo nové proroctvo:
„Tá čo bude ho sprevádzať,
Bude tá čo čisté srdce má.
Tá čo vzišla z vody a plameňa,
Bude to tá, ktorá má vlasy ako čistá voda,
Len tá jediná čo z morských bude prázdne oči mať.
Tá čo sa vo vode vidí len za splnu mesiaca.
Bude to tá, čo pozná smrť
A život neokúsila.
Tá čo ho sprevádzať bude, bude Serena!!!“

Mladá matka dieťatka sa zhrozila. Prečo práve jej dcéra? Ale napriek tomu ju vychovávala v nevedomí kto je jej otcom a aké má predurčenie. Učila ju kúzlu a boju. Učila ju láske aj nenávisti. Mala naučiť mladého dvadsaťdeväť ročného muža za krátky rok kúzlu a boju, láske a nenávisti. Bola nato predurčená od narodenia takisto ako chlapec k vedeniu čarovnej armáde. Len ona a on dokážu poraziť čarodejníkov a ľudí a vrátiť ich na južnú časť Zeme…“

Serena vošla do malého kláštora. Bol to kláštor kráľovnej Lycande. Bojovala v prvej vojne a kvôli láske k mladému temnému elfovi zomrela. Serena sa približovala k oltáru. V ruke mala kvet a listy lenye. Keď konečne bola pri oltári kľakla sa si k nemu, poklonila sa a do posvätnej vody, v ktorej sa ligotala lenya vhodila aj ona kvet lenye a jej lístky. Vzala sklennú dostičku a nabrala na ňu kúštiček vody, ktorý rýchlo vypila. Bola to pocta kráľovnej Lycande. Voda chutila trpko ako žiaľ a bolesť kráľovnej. Chutila tak aj samotná lenya.
Počas dlhých hodín, ktoré trávila s mamou nad knihou Akréba sa toho naučila veľa. Lenya mala svoju trpkú chuť preto, pretože Lycande zabili na malom poli lenye a jej krv sa vliala hlboko do jej kvetín. Predtým chutila lenya ako med alebo jahody. Nie, nechutila tak. Mala svoju vlastnú jedinečnú chuť. Teraz chutila trpko a bola takmer bez chuti. Na začiatku vraj bolo také trpké len to jediné políčko, ale nakoniec sa jeho semená rozniesli po krajine a už nebolo ani jednej jedinej príjemne chutiacej lenye. Vravelo sa síce, že dryády majú svoje hájiky, v ktorých rastie lenya, ktorá má stále tú istú chuť. Ale nikto netušil kde sa tie hájiky nachádzajú.
Serena tento kláštor milovala. Žili v ňom mladé elfky, ktoré netúžili po mužoch. Chceli iba trpieť spolu s Lycande. Cítili s ňou a preto odmietali lásku. A boli to vo väčšine elfky veľmi podobné zjavu kráľovnej Lycande. Pomaly si obzerala kláštor či sa v ňom niečo nezmenilo. Nie nezmenilo. Bol stále taký istý. Nebola v ňom už veľmi dlhý čas. Zaujímalo ju plno iných vecí a ani ju nenapadlo ísť tam. Teraz to však ľutovala. Tu v podstate vyrástla, pretože jej matka už v jej piatich rokoch zasadla do rady jedenástich a preto sa tu o ňu starali mladé kňažky. „Serenka, Serenka!“ Prudko sa otočila a uvidela na druhej strane kláštora stáť len o sto rokov staršiu Trinity.
Serena sa ku nej rozbehla a tuho ju objala. Trinity ju jemne hladila po chrbte. „No tak moja zlatá. Dlho si tu nebola. Dlhých sedemdesiat päť rokov. To čo malo znamenať?“ Serena sa rozplakala. „Odpusť kňažka Trinity. Ozaj mi to je ľúto, ale mala som iné starosti.“ Kňažka sa usmiala. Ale potom sa zamračila. „Je to ozaj pravda, že ty máš naučiť a viesť mladého bojovníka až do konca?“ Serena sa zamračila a slabúčko prikívla. „Och, moja malá!“ povedala pošepky a pritiahla si Serenu ku svojmu plecu ešte stále nádherná a mladá kňažka, po ktorej pokukoval stále nie jeden elf. „Vyplač sa Serenka, vyplač sa dieťa moje.“

River ležala v malom útulnom domčeku lesných elfov. Nemohla ísť domov tak pozde v noci a nechať tu Serenku samu. Bola to predsa jej dcéra a bolo jej povinnosťou dávať na ňu pozor. Stratila už manžela a svoju jedinú pravú lásku a nemieni stratiť aj svoju jedinú dcéru. Nieko zaklopal na drevené dvere, v ktorých bol každý jeden detail vyrezaný ručne. „Kto je?“ spýtala sa River a dvíhala sa z postele. Bola pre ňu maximálne nepohodlná. Bola zvyknutá na hojdavé vlny a na teplú lávu, ktorá tiekla vedľa nej a jej teplo ju uspávalo. „To som ja Shia. Shia LaBeouf.“ River sa usmiala a pristúpila ku dverám, ktoré pomaly otvorila. Shia sa na ňu usmieval, ale v očiach mal napriek úsmevu starosti.
„Ahoj,“ povedala do noci. Shia sa mierne uklonil. Pristúpil ku River a objal ju. Potom odstúpil nabok a zvedavo sa na ňu pozrel. „Môžem ďalej? Potrebujem sa s tebou porozprávať ohľadom Serenity.“ Slabo prikívla a odstúpila od dverí a Shia vstúpil do malej chatrče lesných elfov. Zatvorila za ním dvere a otočila sa tvárov k nemu. „Čo sa deje Shia? Stalo sa hádam niečo? Je Serenka v poriadku? Nie som s ňou asi hodinu.“ Shia slabo pokrútil hlavou. „Je v úplnom poriadku River, nemusíš sa strachovať. Ale je tu niečo o čom by si mala vedieť.“ River sa na neho bezradne pozrela. V očiach mala otázku: čo sa deje? Ale nepovedala ju nahlas.
Shia sa na ňu pozrel pohľadom plným obáv. „Vieš veľmi dobre, že si moja sestra a vie o tom málo bytostí, ale predsa som tvoj brat a môžeš sa mi zdôveriť.“ Morská elfka slabo pokrútila hlavou. „To nie je potrebné. Serenita sa mi len čím ďalej tým viac vzďaľuje. Istotne kvôli tomu, že som jej tajila to čo mala vedieť. Ale to nie je tvoj problém. A načo si prišiel? Chcel si mi niečo povedať?“ Slabo prikívol. A ukázal na stoličku. „Môžeme sa posadiť?“ „Samozrejme,“ prisvedčila slušne River. Shia si odkašľal. „No vieš,“ začal tichým hlasom. „Je to tak, že v knihe proroctiev a objavilo…“ Hlas sa mu zasekol. Ku malej Serene cítil lásku. Veď bol jej strýkom a bolelo ho, že práve ona je vyvolená a hrozý jej smrť. „Proroctvo? Aké proroctvo?“ spýatala sa zvedavo River.
Shia pokrútil hlavou. „To ti nesmiem povedať. Dnes o polnoci v jaskyni je schôdza rady jedenástich. Presné znenie proroctva vie zatiaľ len Hyvyden Varjo. On má knihy na starosti. Dnes sa ho dozvie celá rada. Samozrejme Serena nebude prítomná. Ak sa to proroctvo bude týkať aj je dáme jej ho za určitý čas na povedomie.“
River sa na neho bezradne pozrela. „Dnes o polnoci?“ Shia odmerane prikívol. „Viem čo cítiš. Ozaj viem. Serena je aj moja rodina. Len ťa prosím,“ povedal ľúbezným hlasom. „Nevzdávaj to. Ona nie je predurčená na smrť. To sa nikde nepíše. Jednoducho muší byť len po boku vyvoleného.“ „Ja viem Shia. Ja to veľmi dobre viem. Ale som jej matka. Mám jednoducho strach.“

„Ty už si tu?“ opýtal sa Taivo mladej čiernovlasej dievčiny. „Ako vidíš, som,“ odpovedala mu mladá upírka Selene. „Kde sú všetci? Je pár minút pred polnocov a oni nikde!“ Selene sa zo srdca zasmiala. „V malej elfskej dedine sa niečo stalo. Mladá elfka má tuším malé babätko.“ Taivo sa prikrčil pri jej chladnom hlase. „A v ktorej dedine?“ Selena sa na neho pozrela mrazivým pohľadom. „Neďalekej dedine. Svoje príbytky tam majú lesný elfovia. Tuším neďaleko hlavného mesta remeselníkov Eloni. Sidanah tam asistuje.“ Slabo prikívol. A pokrútil hlavou. „Nechápem to. Elfovia majú väčný život a pritom majú deti.“
Selene ku nemu pribehla a chytila ho pod krk. „Čo si to povedal? Nevieš náhodou, že v tomto čase je každé dieťa požehnaním? Odpovedz!“ „Selene! Pusti toho vlkodlaka!“ Selene sa otočila ku vchodu do jaskyne. Poletovala v ňom malá Tuudittaa. „Ty máš, ale odvahu keď sa chceš postaviť upírovi. Tak Taivovi vysvetli akú majú deti moc.“ Tuuditta sa na Taiva pozrela pohľadom, v ktorom sa javily zmiešané pocity. „Deti sú požehnaním hlavne pre tento čas. V každom jednom rode bytostí ubúda a deti sú také nevinné a plné síl. Sú pre naše krajiny na severe veľkým šťastím.“ Selenita sa pozrela na vlkodlaka. „Ja deti mať nemôžem. Mojou nástupkyňou v rade jedenástich bude bratova dcéra. Ilonka.“
Taivo sa zahanbil. „Prepáčte, ja som to tak nemyslel. A prepáč Selene, nevedel som, že nemôžeš mať deti.“ „Nedebatujme tu teraz o deťoch. Rada jedenástich je kompletná. Môžeme začať.“ Ozaval sa od vchodu Hyvyden Varjo. Všetci prítomní sa postavili na svoje miesto. Rahua sa ozvala do ticha. „Kto prečíta to proroctvo?“ Sidanah sa na ňu pozrela. „Môžete aj vy Rahua, nech sa páči.“ Rahua slabulinko prikívla a vzala do rúk knihu a otočila ju na stránku s novým proroctvom a jaskyňou sa ozval jej pevný a chladný hlas:

„Tá čo bude bojovať na čele zla,
Bude jedna z elfov pozvaná.
Krásne oči bez farby sa budú ryť do očí iných.
Vlasy dosiaľ nepoznané pod plášťom červeným.
Jej zloba bude nekonečná,
Veď je dcérou toho čo ju vyhostil.
Vládcu celej elfskej krajiny,
Je to dcéra z rodu Rahuy.“

Keď to Rahua dočítala zalapala po dychu. „Hádam to nie je moja Etresty.“ Shia pokrútil slabo hlavou a povzdychol si. „Píše sa tu aj to, že pár elfov a orkov sa pridá na stranu zla, ale ani mne sa nezdá, že by to mala byť Etresty.“ Hyvyden Varjo si odkašľal, aby na seba upútal pozornosť. Všetci sa obrátili ku nemu. Chceli počuť názor najstaršieho. „Nie je to Etresty.“ Rahua znova zalapala po dychu. „Tak potom kto? Hádam nie ja!“ Pokrútil hlavou na znak toho, že to nie je ani ona. Pristúpil ku knihe a začal čítať ďalšie proroctvo:

„To ona bude mať vlasy farby striebra,
To ona bude iná ako ostatný.
To ona bude pripomínať mŕtvych,
Tých čo žijú v podsvetí.
To ona je z rodu Rahuy,
To ona je jej sestrou z Eloni.“

Rahua sa bezmocne pozrela na Hyvydena. „Myslíš, že to je moja sestra? Tá čo má matku remeselníčku?“ Sidanah sa pozrela na Rahuu. „Verity som už dlhší čas nevidela. Asi taký mesiac je preč.“ Luo Vie prikívla. „Nedávno prechádzala našou krajinou. Prechádzala aj cez naše hlavné mesto, cez Puklinu. A cez Puklinu sa odváži prejsť málokto. Je to tam samý démon a samý otrok ohňa. Je to tam až príliš nebezpečné.“ Tuudittaa sa pozrela na Luo. Bola síce malá a mladá, ale patrila do rady a víly boli v rade jedny z najdôležitejších, pretože mali veľké krajiny a museli si dávať najväčší pozor. „A cez Muladir nešla tiež? Pretože poslovia z naších krajov hlásili, že okolo malej dediny Nefrit prechádzala žena s dlhými striebornými vlasmi a vošla do Muladiru.“
Luo prikívla. Aj toto mesto patrilo pod správu ohnivých elfov. „Je to možné. Už dlho sme tam neboli, pretože tam nevznikli žiadne vážnejšie problémy. Zájdem tam.“ „Nemal by som ísť s tebou Luo? Je to tam nebezpečné,“ pozrel sa Shia na mladú lukostreľkyňu. Pokrútila hlavou. „Mne neurobia strážcovia ani obyvatelia nič. Poznajú ma. Kedysi som Muladir bránila. Bola som hlavnou lukostreľkyňou oddielu. A chodila som tam často riešiť problémy, ktoré vznikli medzi prekliatymi strážcami a malými démonmi. Teba by asi strážcovia pokladali za hrozbu. Si síce elf, ale sú tam vítaní len ohnivý elfovia. Odpusť mi to Shia, ale ja tam zájdem aj sama. Mne neublížia.“ Tuudittaa sa ozvala. „Ja s tebou však pôjdem. Poznajú aj mňa. Ja pochádzam z Nefritu. S obyvateľmi Muladiru vychádzam viac než dobre. Poznám tam pár strážcov. Pomáhali našej krajine v druhej vojne.“
Luo Vie sa usmiala na malú vílu. „Chceš sa pozrieť na matku, že Tuudittaa?“ Víla prikívla. Jej matka bola ťažko chorá a prekliaty strážcovia jej dávali lieky. „Musím si ísť od strážcov vypýtať lieky, pretože maminke sa už míňajú. Vlastne to sú rôzne maste a lektvary, ale predsa len maminke pomáhajú. Mladé medúzy boli a aj sú požehnaním pre túto zem.“ Všetci slabo prikívli. Vedeli, že medúzy sú odjakživa silnými čarodejnicami, ktoré vyhrávajú aj nad tou najhoršou chorobou. Vždy boli také, ale jedného dňa im do očí vleteli kúsky kameňa z posvätnej hory a odvtedy keď sa na niekoho pozreli skamenel. Ale napriek tomu nechceli ohnivý elfovia dopustiť aby ostali zabudnuté niekde v Muladire v severných karajinách. Vyrobili z lávy, lenye a ľudskej árie okuliare, ktoré im dávali ich pravú podobu. Nie vždy boli škaredé a nie vždy mali namiesto vlasov hadíkov, ktorý sú taktiež nebezpečný. Boli iné, to je pravda, ale boli to vychýrené krásavice.
Luo sa pozrela na Tuudittau. „Ty tam budeš istotne vítaná. Majú víly rady a hlavne tvoju matku, ktorá im pomáhala a ošetrovala im oči ako len mohla, ale podobu vďaka kameňom v očiach zmeniť nemohla. Aj keď dodnes nechápem ako mohla tvoja matka ošetriť ich oči. Veď itak majú zrak…“ Tuudittaa sa rozosmiala. Bolo to odveci, ale pre ňu to bolo smiešne. „Vieš Luo na víly toto kúzlo neplatí. A keby im mama oči nenatierala masťou z Efíra tak by nevideli vôbec. Videli by ako kameň a ublížilli by aj tím, ktorým by ublížiť nechceli vďakatomu, že by nemali zrak.“ Luo prikívla. „Potom by im aj okuliare boli nanič, pretože by sme už všetci skameneli kým by si ich nasadili.“ Tuudittaa prikívla.
Vtom sa ozvala River. „Aj ja pôjdem. Sľúbila som Ererire, že jej donesiem lektvar morských elfov. Niekto skamenel. Tuším nejeký ohnivý elf, pretože si zabudla založiť okuliare.“ Luo Vie prikívla na znak súhlasu. River však ešte neskončila. „Ale Muladir je veľmi veľký. Kým cez neho nepozorovane prejde tak to potrvá aj mesiac. A podľa všetkého kým prešla Puklinou tak to jej zabralo necelý mesiac. Je možné, že je iba na začiatku.“ Selene sa ozvala tichým hlasom. „Môžem vám dať prostriedky, ktorými sa tam dostanete za pár dní. Ako do Muladiru, pretože samotná cesta tam pre elfov trvá celý mesiac. A aj to len po Puklinu a Muladir je ešte ďalej. A keď ešte chcete ísť do Nefritu,“ upírka sa zasmiala. „Za Muladirom, tuším niekoľko stoviek kilometrom je naše hlavné mesto a hlavné mesto temných elfov Nočný šepot.“ Škriatok, ktorý bol doteraz ticho sa ozval. „A vaše hlavné mesto sa ako volá? Prvé mesto?“ a rozosmial sa. Podľa neho to bolo prenáramne vtipné. „Nie nevolá sa tak,“ povedala podráždene Selene. „Má podobné meno ako hlavné mesto elfov. Volá sa Šepot.“
Rahua si odkašľala. „V Šepote vraj straší. Vraj tam počuť šepot mŕtvych, tých, ktorí tam padli v boji. V prvej vojne, vojne čarodejov a vás.“ Selene sa s obavami pozrela na Rahuu. „Áno, je to pravda. Rozprávajú sa tam mŕtvy, tichým šepotom takmer nepočuteľným. Ale predsa ho počuť a je hrôzostrašný.“ Slabo pokrútila hlavou. „Ale to nič nie je. Rozprávajú sa tam sice medzi sebou, ale nijako nás to neohrozuje. Niekedy nám to aj pomáha, pretože sa rozprávajú o vojnách, ktoré nastanú za pár rokov. Varujú nás pred prichádzajúcimi nepriateľmi a…“ nedokončila vetu. Vo vchode do jaskyne stál strážca posvätnej jaskyne a vedľa neho muž.
Odkašľal si a ukázal na prítomného. „Toto je Sharkan. Jeden z náčeľníkov kitharských bojovníkov. Prichádza v miery. Chcel by sa s vami –s radou jedenástich- v súkromí tejto jaskyne porozprávať. Je to možné?“ Hyvyden Varjo kývol slabo rukou. „Ďakujeme ti strážca. Môžeš ísť.“ Strážca sa uklonil a vyšiel z jaskyne. Hyvyden sa obrátil na hosťa. „Želáte si niečo kithar?“ Mladý náčelník zavrčal. „Viem veľmi dobre, že tu nie som vítaný, ale predsa som prišiel.“ Sňal si kapucňu poloroztrhaného plášťa z hlavy. Sartaria sa zarehotal. „A to si fakt myslíš kithar, že ťa vôbec pustíme k slovu?“
„Volám sa Sharkan, tak by som vás poprosil aby ste ma volali tak a nie kithar.“ Luo sa ozvala so svojím tenkým, ale predsa hlbokým hlasom, ktorý kontrastoval s kitharovým. „Želáte si niečo Sharkan? Niečo vás sem muselo priviesť a dúfam, že to nie je niečo čo súvisí s našou smrťou.“ Kithar pokrútil hlavou a pokračoval. „Ako som vravel som si vedomý toho, že tu nie som vítaný. Ale prišiel som preto aby som zachránil svoj ľud. Potrebujeme pomoc a dúfal som spolu s ďalšími náčelníkmi menších klanov, v kitharských krajinách…“ „A prečo by sme mali pomáhať práve vám kitharom?“ ozval sa nahnevane trpaslík, ktorý povedal to čo mal na jazyku. „Sartaria!“ okríkol ho Hyvyden. „Sharkan sem prišiel aby nás o pomoc požiadal a je si vedomý, že tu nie je vítaný. Ale keď je už raz tu tak ho necháme dohovoriť.“ Sartaria sa len prikrčil niečo zahundral a bol už ticho.
„Ďakujem vám pane. Chceli sme vás len poprosiť či by sme nemohli nijaký čas prebývať vo vašich krajinách,“ povzdychol si. „Viem, že vaša odpoveď bude istotne záporná, ale skôr ako odmietnete prichíliť nás vo vašich krajinách chceli by sme vám ponúknuť našu pomoc vo vojne a vo výcviku.“ Sidanah sa zamyslela. „Sharkan,“ ozvala sa. „A vaše kitharské ženy. Sú schopné? Dokážu vyrábať luky a tkať látku či vyklčovať stromy? A sadiť ich samozrejme.“ Sharkan nerozmýšľal dlho. „To ony sú pani. Síce nedokážu vyrábať luky, ale dokážu vyrábať typické kitharské zbrane a to aj z dreva. Vyklčujú ho tak, že nechajú korene stromu v zemi a potom typickou vodou z našich kitharských riek, ktoré prechádzajú aj vašimi krajinami tieto korene polejú a do troch dní narastie silný strom.“ „A čo tkanie látok?“ nedala sa Sidanah obmäkčiť.
„Všetko čo máme na sebe utkali a ušili ony. Aj keď sú tieto plášte už deravé je to len kvôli tomu, že sme bojovali dlhé roky s krvavými ashovmi. Teraz sme uzavreli mier, ale niečo sa stalo a zmizli. Viac nechránili naše príbytky a my sme ostali bezbranní. Naše deti nie sú v nebezpečí a…“ River ho púhim mávnutím ruky zastavila. „Je to smutné kithar, ale pamätáte, že ste kedysi bojovali proti rade jedenástich a nechceli počúvať zákony, ktoré stanovila?“ Sharkan zavračal. „Áno uvedomujeme si to. Ale ak nás čo i len na jeden rok necháte prebývať vo vašich krajinách poclúchneme vaše rozkazy.“ Rahua sa oborila na Sharkana. „A čo si myslíš? Kde vás máme ubytovať? Nemáme chatrč naviac. Je ich akurát toľko koľko ich má byť!“ Sharkan sa pozrel na elfku. „Kráľovná ľadových elfov? Rahua? Už dlho som vás chcel spoznať. A to nie je problém. Vieme stavať chatrče, do ktorých sa zmestí aj 10 kitharov. Sú tenké a je v nich teplo. Stačí nám jedno malé pole kde by sme si ich mohli postaviť a kde by sme si mohli pestovať bavlnu, kakaovníky a obilie. Nespotrebujeme toho veľa.“ Hyvyden sa zamyslel. „Ak bude niekto ochotný dať vám pôdu môžete tu ostať ako dlho budete chcieť.“ Sidanah si odkašľala. „Ja im dám pole. Nie je veľké, ale je neobrábané a nevieme čo s ním. Nachádza sa neďaleko. Naša ríša remeselníkov je neďaleko. Môžete sa tam nasťahovať už dnes?“ Kithar sa usmial. „Áno pani, môžeme. Sme na cestách už dlho. Ešte raz vám ďakujem, za všetkých.“
Už už chcel vybehnúť z jaskyne a oznámiť to ostatným kitharom, ale Hyvyden ho zastavil. „Do Eloni to nie je ďaleko. Počkajte chvíľu.“ Sharkan sa obrátil a v očiach mal strach. „Z rady jedenástich sa stane rada dvanástich. Ste ochotný zastúpiť v nej dvanáste miesto ako náčelník kitharov?“ Sharkan prehltol. „Neviem či s tým budú súhlasiť ostatní.“ „Ak chcete prebývať tu v týchto krajinách musíte rešpektovať zákony,“ Luo Vienin hlas sa niesol jaskyňou. „A o členstve nerozhodujú kitharovia, ale rada.“ Tiger prikívol. „Tak potom súhlasím. S radosťou sa stanem dvanástym členom rady.“

Serena sa pozerala na mladú rodinu kitharov ako stavajú príbytky. Zvyšok kitharov sadilo bavlnu, kakaovníky a obilie. Iní sa dohovárali s horármi o lovení zvery a niektorí sa dokonca rozhodli stať sa drevorubačmi. Mladý kithar Sharkan sa na ňu zahľadel. Serenou len tak trhlo. On sa na ňu usmial. Vtom ku nej zamieril aj so svojou rodinou. Mierne sa uklonil a ozval sa svojím hlbokým chrčavým hlasom. „Dobrý deň slečna. Vy budete určite Serena, dcéra River z morských a dcéra Archona z ohnivých.“ Serena na neho prekvapene hľadela. Podal jej ruku. „Ja som Sharkan. Náčelník jedného z kitharských klanov. A toto je moja rodina. Moja manželka Emibe a moja dcéra so synom. Syn sa volá Elbreg a dcéra Emnesy.“ „Teší nás,“ ozvali sa deti a rozchichotali sa.
„Aj mňa teší. Odpuste za to, že som sa na vás pozerala tak zvláštne ja som sa len…“ „Zľakla?“ opýtala sa veselo Emibe. Mala bielu srsť a nemala štyri mega obrovské predné zuby. Mala pekný chrup. Serena sa slabo usmiala. Chcela sa ospravedlniť, ale Emibe ju zahriakla. „Neospravedlňuj sa dievča! To je normálne. Aj ja som sa zľakla svojho manžela keď som ho prvýkrát zbadala. Je to jednoducho veľký chlap, ale som rada, že ho mám. On je pre mňa to pravé orechové.“ Zrazu sa zatvárila akokeby ju niekto buchol kemeňom po hlave a trepla sa po čele. „Orechy! Ja som ich zabudla doma. Ja som, ale tupá.“ Pozrela sa bezradne na Serenu. „Serenita, nemáte tu prosím ťa nejaké orechy?“
„Áno máme,“ začuly chlapský hlas prichádzajúci od kríkov. Keď sa pozreli tým smerom. Pri kríkoch stál mladý elf. Silný a vyšportovaný. Serena si capla po čele. „Len mi nevrav, že si to ty bratranček!“ Elf sa usmial od ucha k uchu. „To sa vôbec nepodobám? Tá holá lebka bola aj pre mňa šokom.“ Tentoraz sa rozosmiala aj Serena. Pozrela sa na rodinu kitharov a usmiala sa na nich. „Niekoho vám predstavím poď bližšie.“ Mladý elf pristúpil ku nim. „Toto je môj bratranec Urgan. Urgan toto je Sharkan nový člen rady dvanástich a toto je jeho manželka Emibe a jeho deti Elbreg a Emnesy.“ Ugran mu na pozdrav podal ruku. „Teší ma,“ povedal hlbokým hlasom. „Aj mňa. Máte silný stisk chlapče. Ste poriadny chlap.“ Elf sa rozrehotal. „Ďakujem, to by som od kithara nečakal. Akože nič v zlom Sharkan, ja som sa ešte s kitharmi nerozprávala a ani nestretol, ale od každého som počul, že ste divosy.“ Sharkan sa usmial. „Ja to chápem. Každí si to myslí. A tie orechy aké máte lebo Emibe sa zblázni.“
Urgan sa usmial. „Väčšinou tu pestujú mandle a elfské oriešky. To sú také malé nechutné. Ale tam pri hlavnom Lesníku si môžete vypýtať aj semená klasických a lieskových orieškov. Tie lieskové sú veľmi dobré. Aj ja si ich pestujem na záhrade. No pestoval som si. Mama si pestuje tie klasické. Nie je nad jej orechový koláč,“ pozrel sa na Serenu a žmurkol na ňu. „Serena to môže dokázať.“ Serena sa začervenala. Pamätala si ako spadla do hromady nastrúhaných orechov a navyše nahá! A Urgan si z nej dodnes robí srandu a to už prešlo 150 rokov. Serena sa naňho ironicky usmiala. „Emibe práve sme sa rozprávali, že vám pomôžem so sadením. Tak sa dajme do práce. Maj sa Urgan.“
Chytila pod pazuchu Emibe a vybrala sa s ňou ku poľu. Za ňou sa pomaly pobral aj Sharkan s deťmi. Emibe sa na ňu usmiala a spýtala sa. „Ten Urgan. Niečo sa v minulosti stalo a teraz si z toho robí srandu. Že je to tak?“ Serena slabo prikívla a usmiala sa na mladú kitharku. „Vieš, keď som bola malá bola som často pri Urganovej mamke. Moja mamka bola v rade a nemala veľa času sa o mňa starať aj keď som s ňou bola veľakrát aj celý deň. A nikdy nezabudnem na rozprávky, ktoré mi rozprávala pred spaním,“ rozosmiala. „A ten čas čo som nebola s ňou alebo v kláštore kráľovnej Lycande som bola u Urgana a jeho mamky. Jeho mama milovala a aj miluje orechy. A práve ich mlela a bola na dvore veľká kopa a ja som do nej spadla a navyše som bola aj nahá. Mala som síce 15 rokov, ale predsa som bola ešte dieťaťom. Mala piecť koláče na oslavu a preto mala toľko pomletých orechov a potom ich mohla mlieť ešte raz.“
Emibe sa rozosmiala a Sharkan sa na nich zvedavo zahľadel. „Nechaj tak láska. Ženské veci.“ Usmial sa na nich a potom sa pozrel na deti a opäť na nich. „Serenka, mohol by som sa ťa niečo spýtať?“ „Samozrejme,“ odpovedala veselo. „Len sa pýtaj!“ Pozrel sa na svoje deti a znova na Serenitu. „Mohli by sa deti kitharov hrať s malými elfmi?“ Rozosmiala sa tak nahlas, že sa všetky deti obzreli smerom k nim. Keď zbadali dve malé kitharčatá s radosťou sa ku nim rozbehli a vzali deti medzi seba. Boli celé šťastné, že majú nových kamarátov.
Sharkan sa na ne len prekvapene pozeral. A potom sa rozosmial. „Tak ja idem. Sľúbil som, že pomôžem drevorubačom a už som sa medzi nich aj nahlásil. Majte sa pekne celý deň.“ Pristúpil ku Emibe, pobozkal ju a rozbehol sa ku drevorubačom a začal tvrdo pracovať. Emibe sa rozosmiala a roztočila sa. „Ja toho hnusného kithara tak ľúbim! A pritom to je ten najväčší kithar zo všetkých a je taký milý a pozorný.“ Schytila Serenu za ruku a ťahala ju ku svojmu príbytku. „Poď so mnou! Veľmi rada by som prijala tvoju pomoc, ale s pečením chlebov a koláčov. Sadia iné ženy a niekto im musí aj navariť!“ Serena sa usmiala a rozbehla sa spolu s Emibe ku chatrči.

River sa pozerala za svojou dcérou ako beží s mladou kitharkou do jej chatrče. Usmiala sa. Od začiatku vedela, že jej dcéra si s kitharmi hneď porozumie. Serena si rozumela takmer s každím. Až na trpaslíkov. Tích vraj zo srdca nezniesla. Vraj sú otravní a taký tvrdohlavý až to bolí. Jednoducho si nepadli do oka. Ale trpaslíci si z elfmi nikdy nerozumeli. Až na niektoré výnimky. Povzdychla si. Pozrela sa na vzdialené hory, ktoré patrili ohnivým elfom. Patrila aj medzi nich. Jej manžel bol potomkom ohňa a trávili čas striedavo v ohnivých horách a morských mestách. Puklina, hlavné mesto tejto zemi. Bolo nádherné.
River si nevšimla Luo stojacu za sebou a keď sa ozvala svojím prenikavým hlasom až ňou zatriaslo. „Spomínaš? Už dávno si u nás nebola.“ River sa otočila. Usmiala sa na mladučkú elfku a potom sa znova zahľadela na vzdialené hory. Otočila sa však smerom k moru. K jej domovu. „Nie nebola. A ani pri mojom otcovi som dlho nebola.“ Luo sa usmiala. „Odpusť River, ale už by sme sa mali vybrať na cestu. Tuudittaa sa už so Serenitou rozlúčila a aj Selene sa už pripravuje na cestu do Muladiru. A ty tu…“ nestihla dopovedať, pretože sa za ňou objavil Urgan a veselo ju buchol po zadku. „Kam sa to chystáte? Vraj do Muladiru. To je teda krajina. Strašidelná no brrr!“ a rozosmial sa na plné kolo. „Urgan prestaň!“ zahriakla ho River. „Odpuste teta, ale to mám v krvi. A navyše aj ja idem s vami. Chystám sa do Šepotu. Niekto útočí na jeho severnú stranu a ja som veliteľ armády temných elfov. Takže tam musím byť.“
Luo Vie pokrútila hlavou. „Ale veď temný elfovia majú hlavné mesto Nočný šepot a nie Šepot.“ Urgan sa ešte viac rozosmial. „Ja idem totiž brániť ozaj Šepot. Temný elfovia tam pomáhajú. Otec mal totiž románik s mladou upírkou Selene a teraz…“ „Áno to mal,“ ozval sa spoza neho chladný hlas. „Ale to aj tak nie je kvôli tomu. Sme v rade ako každí ostatní a je povinnosťou aby sa susediace rody navzájom bránili. A nemal by si plakať aj ty si bol záležitosťou jednej noci.“ Selene sa rozosmiala. Urgan sa otočil a schmatol ju do náručia. Bola to jeho krstná mama. Proste ju miloval. Mnoho ročný rozdiel bol predsa len obrovský, ale bola to krstná mama. Krstná mama, ktorá milovala jeho otca. Ale zabilo ho ostrie meča. Neprežil. Medúzy sa snažili ako mohli, ale nepodarilo sa im ho zachrániť.
Selene stisla svojho krstného syna. Jeho otec bol záletník ako sa patrilo, ale to nebol dôvod prečo ho milovala. Aj on miloval ju a bola to čisá láska. Ale zakázaná. A Selene nemohla mať ani deti a on po nich túžil. Z jednej noci vznikol Urgan. Jej krstný syn. Poodstúpila od neho a usmiala sa na neho svojim zvodným temnýcm úsmevom. Potom sa následne pozrela na Luo. Luo Vie. Opäť svoju pozornosť upriamila na Urgana a povedala prenikavým hlasom. „Môžeme sa vydať na cestu? Na drakoch to síce trvá kratšie, ale predsa len dlho. Týždeň a pol len tak premárniť lietaním na drakovi je blbosť. Ak sa vydáme na cestu čo najskôr tak ušetríme čas.“ Luo prikívla a usmiala sa na Urgana. Iste to bude zaujímavá cesta.

Rahua sa dívala na Serenu ako sa snaží napnúť luk. Nedarilo sa jej to. Bola stvorená pre meč nie pre luk, ale potrebovala spoznať aj umenie šípu a luku. Mala ju to naučiť Luo, ale tá išla do Muladiru a keďže ona bola druhou najlepšou lukostreľkyňou mala ju to naučiť ona. Zo zamyslenia ju vytrhol šíp letiaci okolo jej hlavy. Chytila sa za srdce a nahnevane sa pozrela na Serenu. „Prepáčte Rahua. Ja som nechcela, to samo!“snažila sa vyhovoriť. Rahua sa mračila ešte viac. Potom pokrútila nahnevane hlavou. Pribehla ku nej a vytrhla jej luk z rúk. Z očí jej sršal hnev a ruky sa jej triasli. „Ty nemehlo! Nechápem ako teba mohla vybrať kniha proroctiev za tú, ktorá ho má naučiť aj nemožné. Ty nedokážeš ani luk napnúť.“ Hnev z nej len tak sršal. Serena sa pri jej pohľade a hlase prikrčila. Bolo očividné, že sa bude hnevať, ale toto nečakala. Toto ozaj nie.
Sklopila pohľad a zamrmlala ešte raz tiché „prepáč“. Rahua to však nepočula. Bolo jej to jedno. Hnevala sa na Serenu. Vlastne sama na seba a svoj hnev si vylievala na nej. „Choď preč Serenita kým sa na teba ešte viac nerozkričím.nemám dobrú náladu. Bohužiaľ nemám. Luk zatiaľ počká. Budeš sa učiť zajtra. Na dnes máš voľno.“ Serena slabo prikívla aodbehla preč. Mala 300 rokov a predsa bola ešte dieťaťom. Prečo? Pretože ju tak teraz každí videl. Mala sa učiť ako malé dieťa veci, ktoré ju nebavili. Vôbec nebavili.
Rahua si spomínala ako sa s jej dcérov Etresty hrávala. Obe sa učili bojovať mečmi a boli ako sestry… Že ju to nenapadlo skôr! Pozve Etresty sem do Eloni keďže tam prespávala. A ona už naučí Serenu strielať z luku. Serena ju naučila narábať mečom. Teraz ju na oplátku naučí ona strielať z luku. Chladná Rahua sa rozosmiala a zamierila ku kitharom.

Luo Vie sedela pod košatým dubom a pozorovala krajinu. V tejto časti zeme nikdy nebola. Bola to zem dryád. Posvätná zem, na ktorú nemohol vkročiť nijaký elf. Mohli na ňu vstúpiť len upíri, ale ani tí tam neboli často, pretože neďaleko sídlili orkovia. Tí čo po sekere boli druhý najlepší. Rovno po trpaslíkoch. Luo sa pozrela na obzor. O chvíľu nastane noc. Videla ako sa Urgan rozbehol ku rieke a počas behu sa zobliekal. Odvrátila pohľad. Počula čľupnutie, skočil teda do vody. Pozrela sa ešte raz smerom ku rieke a videla ako sa Urgan rozpráva s rybami. Usmiala sa. Bol to jednoducho Urgan. Iste tam boli morské panny a nie obyčajné ryby, ktoré by očividne odignoroval.
Začula dupot kopýt. Keď sa však obzrela stál vedľa nej ork. Vysoký a obrovský ork, ktorého sa bála. Automaticky sa chytila meča. „Ahoj Negron. Ako ide život?“ Povedala Selene, ktorá to mala namierené priamo ku nim dvom. „Dá sa to zvládať, ale máme problémy. Nechcú nám prepustiť pôdy, ktoré nám právom patria.“ Sice hovoril so Selene, ale pozeral sa na ňu. Selene len pokývala hlavou. Očividne vedela čo je vo veci. Ork nazývaný Negron sa na ňu uprene díval. Potom sa pozrel na Selene a kívnutím hlavy na ňu ukázal. Selene začala niečo vravieť, ale nič nerozumela. Bol to tuším starý jazyk, ktorý predtým ovládal každí živý tvor, vrátane čarodejov. Tento jazyk bol však v dnešnej dobe zakázaný a preto sa zamračila.
Selene si to však všimla. „Ocenila by som keby si túto malú drobnosť pred radou zátajila Luo. Viem je to zakázaný jazyk, ale predsa…“ Luo sa mračila ešte viac. Veľký ork sa na ňu pozrel nepriateľským pohľadom. Selene naštvane pokrútila hlavou. „Orkovia totiž ovládajú starý jazyk. Nepatria do našich krajov, nemusia dodržiavať naše zákony.“ „To je pravda,“ povedala elfka. „Ale hovoril aj naším zákonným ľudským jazykom aj keď podľa mňa…“ Ork zavrčal a to ju rozrušilo. „Hlavné je, že vy elfovia máte hneď niekoľko jazykov. Každí rod má svoj vlastný. A všetkým rozumiete. Ale zákonným jazykom je ľudský. Prečo?“ S Luo zatriaslo. „Čo sa to tu deje Negron? Hádam neobťažuješ tieto mladé dámy.“ Negron sa rozrehotal a prudko sa otočil. „Urgan, po tom minulom výprasku som si myslel, že sa sem už ani vkročiť neodvážiš.“ A potom sa hlasno rozrehotal. Urgan sa ku nemu pridal. Selene sa usmiala a pozrela sa nechápajúcu Luo. „Je to v poriadku. Temný elfovia sa do tohoto zákona nezahrňujú, môžu navštevovať krajiny dryád takisto ako upíri a orkovia. My s nimi vychádzame a nikto sa nedozvie, že sem vkročila tá z ohňa.“ Luo sa zamračila. „Ale veď River…“ „Má aj temnú krv a tým pádom môže tieto kraje navštevovať.“ Luo prikívla a pozerala sa na chlapov.
„Negron, teba by som tu ozaj nečakala!“ zakričala River stojaca na kopci. Tuudittaa ležala na jej pleci a spokojne odfukovala. Zaspala. Luo sa postavila a zamierila ku rieke. Len tak pre seba ešte zamrmlala, že nebude rušiť. Selene ju však dobehla. „A ty si sa kam vybrala elfka?“ Pozrela sa na upírku bežiacu popri nej. „Idem sa okúpať,“ povedala tichým hlasom. Selene nadvihla svoje čierne obočie. „Ohnivý sa aj kúpajú? No tak to je jasné, že áno, ale v riekach?“ Luo slabulinko nebadane prikívla. Selene pokrčila ramenami a vrátila sa ku chlapom a smejúcej sa River. Luo si sadla na okraj rieky. Nevedela ako dlho tam sedela.
Keď vtom si ku nej prisadol Urgan. „No čo sa stalo krásavica?“ povedal so svojim zvučným hlasom. „Už bol dávno súmrak a ty tu stále vysedávaš.“ Luo mu stále neodpovedala. Urgan pokrútil hlavou. „Už sa pripravujeme na cestu. Hneď ako bude mesiac vysoko na oblohe vydáme sa na cestu. Pôjde s nami aj Negron.“ Luo zase len mlčala. To ticho ho prekvapovalo. Vyrastal v rodine hlučných elfov a Luo bola úplne ticho. „Stalo sa niečo Luo?“ opýtal sa a dotkol sa jej tváre. Tá mu však ruku hneď dala preč a zahľadela sa na neho. „Negron? Odkiaľ ho vlastne poznáš? Čo s ním máš spoločné? Čo s ním máte spoločné všetci?“ Vzdychol si a pozrel sa na ňu so svojimi prenikavo modrými očami do jej prázdnych. „Negron? Vyrastal s nami. Pozná ho aj Serenita a pozná ho preto aj River. Bola kedysi najlepšou priateľkou jeho sestry a aj niečo viac.“ Luo sa na neho ďalej nechápavo pozerala. „Som temný ako si zistila, že? Ale v podstate som aj jeden z morských. Mám modré oči, ale takisto ako pri Serenite moje nohy sa nezmenia na chvost akonáhle sa dostanú do styku s vodou. A táto zem patrí aj orkom aj temným elfom. Ale prečo práve temným elfom?“
Luo sa na neho nechápavo dívala. Nerozumela tomu čo jej vravel aj keď útržky čo zachytila boli obsahovo v poriadku nepochopila to. „Prečo práve temný elfovia? A prečo práve upíri?“ pozrela sa na Selene, ktorá osedlávala troch drakov, na ktorých prileteli a rozprávala sa s nimi. „A orkovia? Tí sú slobodní. Navštevovali by túto krajinu aj keby tu nemohli čo len vstúpiť.“ Ugran len pokrútil hlavou. „A prečo orkov nikdy nevídame na území elfov keď len tak navštevujú kraje, ktoré im nepatria?“ Luo len pokrčila plecami. „Naše kraje sú ďaleko.“ Vysvetlila jednoducho. Urgan sa zasmial. „To je síce pravda, ale kraje upírov a vlkodlakov sú len neďaleko. Tie prvé mestá ako Temnota, Bažina či Kúzelná vlčica. Sú to mestá, ktoré nájdeš neďaleko a predsa tam orkov nestretneš.“ Toto už Luo vysvetliť nedokázala.
Urgan sa na ňu zahľadel svojím prenikavým pohľadom. „Si predsa členkou rady, mala by si takéto veci dokázať vysvetliť. Jako to, že my temní sme tu vítaný zatiaľ čo remeselníci tu majú prístup zakázaný? Dokonca tu majú právo chodiť aj kitharovia a vlkodlaci, ktorí žijú neďaleko sem nemôžu ani vkročiť?“ Luo na neho hľadela so strachom v očiach a slabo porkútila hlavou. „Kvôli orkom som prišla o otca aj o brata. Nezaujímajú ma. Kapitolu o orkoch som preskočila.“ „Nemala si to robiť. Krvavá pomsta akou by si sa im ty chcela odvďačiť sa dnes v našich krajoch nenosí.“ Luo sa slabo usmiala. „Tak, vieš, veľmi to bolí aj dnes keď je o 200 rokov pozdejšie. Keď je už dávno po všetkom,“ ticho sa zasmiala. „Ani neviem kedy sa to stalo. Možno sa to odohralo pred viac ako 200 rokmi. Proste, zdá sa mi akokeby to bolo včera.“ Povzdychla si. Pozrela sa na Urgana. Váhavo akoby sa niečoho bála. „Negronova mŕtva sestra mala matku elfku. Temnú elfku. Tá už predtým mala asi 5 ročnú dcéru, River.“ Odmlčal sa a čakal či niečo povie. Mlčala. „A tá jej dcéra, mala otca mora. Morského elfa. Splodila s ním dcéru, ale nikdy sa nevzali. Bola totiž zamilovaná do orka, do Negronovho otca. Do Ergrona.“
Luo sa na neho prekvapene dívala. Preto si bola River taká blízka so Shiaom. „A Shia?“ Urgan prikívol. „Je to jej brat. Iba temný. Je od River starší a je synom jej matky. O ňom sa v žiadnych povestiach nepíše a vie to len málo bytostí.“ „To, že je jej bratom?“ Slabo prikívol. „Takmer všetci žijú vtom, že Shia je synom svojej macochy. Tá sa o neho starala zo všetkou láskou a dokonca aj on si myslel dlhé roky, že je jeho biologickou matkou. Ale raz na smrteľnej posteli mu povedala: tvojou matkou je temná, nie ja, ja z ohňa, nemohla som mať deti a preto sme požiadali mladú…“. Nedopovedala. Umrela skôr ako stihla dopovedať. Shia bol prekvapený. Jeho matka nie je jeho matkou? Bol znepokojený a rozmýšľal nad tým, že môže mať súrodenca, po ktorom tak túžil. River ho však pár mesiacov po jej smrti vyhľadala. Chcela nájsť svojho brata.“ Luo sa usmiala. Takto to teda bolo. V Urganovích očiach videla prosbu aby to nešírila ďalej. „Nepoviem to nikomu Urgan. Nepoviem.“ Potom sa zamračila. „A tá jej láska? Ten ork?“
Urgan sa usmial. „Vošla do hlavného mesta orkov so vstýčenou hlavou. Mladá temná elfka, ktorá išla iba za svojou láskou. Všetci sa na ňu nechápavo pozerali. Boli prekvapení, že sa tam odvážila vstúpiť. Po svojej pravici jej cupitala dcéra. River. Pozerala sa na obrovských orkov ako na niečo nezvyčajné a matke utiekla. Tá ju však len ticho pár minút pozorovala a pustila sa ku hradu…“ „Nebývajú náhodou orkovia v chatrčiach?“ prerušila ho Luo. Pokrútil hlavou. „Nemýl si ich s trolmi. Orkovia majú obrovské hrady a nádherné domy, keďže na ich území sa nebojovalo mohli sa svojvoľne rozvíjať. Neúčastnili sa vojen.“ Slabo prikívla. Urgan pokračoval. „Všetci sa na dieťa nechápavo pozerali a aj za jej matkou, ktorá ho nechala na pospas orkom. Nebála sa ich, a jej dcéra tiež nie. Veď si v budúcnosti vzala ten najnebezpečnejší živel.“ Luo sa zasmiala. „Mladá elfka, ktorá mala už dve deti a jedno nebolo ani jej vošla do kráľovsta. Orkovia si malú River obľúbili a jeden ju vzal na ramená a vošiel do kráľovstva pozrieť sa čo elfka vystrája, tak ako sa bolo pozrieť zvyšok orkov. Mladá elfka stála pred kráľovým radcom, pred radcom kráľa Ergrona. Do miestnocti vbehol 5 ročný ork, Negron, syn kráľa a budúci kráľ. Za ním vstúpil mocný Ergron.“
Luo zatajila dych. „Prekvapene sa na elfku pozrel a do ticha povedal jej meno: Akréba.“ Luo až zalapala po dychu. Prekvapene sa na neho pozrela. „Áno ona spísala celé dejiny, a River ich dopisuje. Akréba bola predsa len najstaršou elfkou a sedela v rade jedenástich.“ „Akréba?“ Luo si povdychla a zrazu začula Serenin krik. Urgan sa pozrel do tmy. Luo už vedela, že nadnes s rozprávaním skončil. Obaja tušil, že Selene prepadli banditi. Rozbehli sa smerom ku Selene a Luo už napínala luk. Vadilo jej, že Selene prepadli banditi. Ale aspoň už vie ako vznikla Agrébe. A možno by sa dozvedela aj horšie věci, zrazu bola rada, že Selene a drakov prepadli. Ale kde je River?
2.kapitola

Serenita držala v ruke luk a snažila sa ho napnúť. Vedela s ním narábať už oveľa lepšie. Dokonca už dokázala trafiť aj stred terču, ale do pohybujúceho sa terču sa jej nepodarilo trafiť ani raz. Povzdychla si. Čítanie Akréby ju nudilo, ale bolo to predsa len lepšie ako sa učiť strielať z luku. Rahua stojaca neďaleko sa rozprávala s Taivom. S vlkodlakom. Nemala ho rada. Bol podľa nej až príliš namyslený. Aspoň sa jej to tak zdalo. Etresty stála asi dva metre od nej a krútila hlavou. „Ja viem, som nemožná. Ale nezabúdaj ako si ty držala pred 10 rokmi meč. Nevedela si ho ani zdvihnúť nie tože sa s ním zaháňať!“ Etresty sa rozosmiala. „Ja viem viem Serena. Aj ja som bola obrovské nemohlo. To tak pri začiatočníkoch chodí. Pamätám si na svoj prvý zážitok s mečom. Nato nezabudnem do konca svojho života!“ rozosmiala sa Etresty. Na chladnosť, ktorá bola pre obyvateľov Ľadových vrchov typická, bola Etresty až nezvyčajne veselá. Bola taká odjakživa. Serena sa pousmiala a zahľadela sa na luk vo svojich rukách a automaticky sa zamračila. Bude to iste ťažké. S mečom sa naučila narábať raz dva, ale s lukom? Nevedela ho ani napnúť!
Mladá ľadová elfka sa na ňu smutne usmiala. Vedela, že to pre ňu bude ťažké. Aj ona sama sa s mečom, ktorý bol pre Serenu ako vlastný brat učila bojovať veľmi dlho. A aj tak sa vrátila naspäť ku luku. S mečom pravidelne trénovala aby sa vedela ubrániť aj s mečom, keď nebude po ruke luk. Nosila meč dokonca aj so sebou na každú cestu. Bola tu aj možnosť, že sa jej minú šípy. Vedela ich vyrábať, ale v boji to nedokázala. Bolo jasné, že to nedokáže nikto. Keď zbadala, že Serena namiesto do terču strelila do nohy jedného kithara hneď ku nej pribehla. Tá už stála pri kitharovi a ospravedlňovala sa mu. Ten sa na ňu chvíľu len prekvapene díval potom ju odstrčil a rozosmial sa. A smial sa aj cestou ku svojej chatrči.
Etresty sa na neho len prekvapene pozerala. Čakala, že sa pri najmenšom na ňu rozkričí a pri nahoršom ju zabije. Už sa chystala napnúť luk, ktorý mala celý čas v ruke spolu so šípom. Ale očividne sa mýlila. Kitharovia boli dobrosrdeční. Až priveľmi dobrosrdeční. Hľadela na kithara, ktorý už rozprával svoju príhodu s elfkou a smial sa ako blázon. Serena sa pozrela na Etresty. „Vieš ono to nebolo schválne, ale povedal mi, že sa to stáva. A že vraj svoju prvú skúsenosť s elfkou v boji si predstavoval úplne inak, ale, že vraj je to v poriadku.“
Až vtedy si všimla Etrestin prekvapený pohľad. „Aha! Ty si netušila, že kitharovia sú takí dobrosrdeční a milý, že mám pravdu?“ Etresty chladne prikívla. Kitharovia a taký milý? Nešlo jej to do hlavy. Serena si odkašľala a preto sa na ňu zahľadela. „Deje sa niečo?“ Serena prikívla. „Naše hodiny streľby sa na dnes skončili a ja som sa dohodla s Emibe, že jej pomôžem s pečením chlebou.“ „S Emibe?“ Serena sa pustila do vysvetľovanie. „V tých knihách sa píše, že by vyvolená mala vedieť piecť a tak. Síce som to s Rahuou preberala len včera a pomáham piecť kitharom už dlhší čas…“ „Emibe je kitharka? Ty si sa už načisto zbláznila? Ty tých kitharov asi aj miluješ!“
Začuli krik. Keď sa obzreli aby zistili odkiaľ ten krik prichádza zbadali elfku. Takú podobnú mŕtvej kráľovnej Lycande. V očiach sa jej leskli slzy. Lycande sa prišla pomstiť tým, ktorí jej všetko vzali.

Rahua sa pozerala na prelud. Bola to Lycande. Kráľovná, ktorá zomrela rukou ľudí, len aby zachránila svoju lásku. Jej obeť bola zbytočná, zabili aj jej milovaného. Lycandine vlasy rozfúkaval vietor. Nemali farbu. Bola predsa prízrakom. Pozrela sa smerom ku dievčatám. Aj ony si už všimli prelud. Očividne si uvedomili, že na nich hľadí, pretože svoju pozornosť namierili na ňu. „Je to len prelud,“ zakričala, aleslová jej vietor odtrhol od úst. Etresty ani Serena nič nepočuli aj keď videli, že Rahua pohybuje perami. Prelud však tieto slová očividne začul.
Serena si všimla, že si Lycande všimlo už viacero bytostí. Elfovia, trpaslíci, vlkodlaci či víly. Všetci sa pozerali na nádhernú bývalú kráľovnú. Tá sa ozvala nádherným hlasom. „Nie som prelud, ani kráľovná Lycande. Podobám sa na ňu, ale nemáme spolu nič spoločné.“ „Tak kto potom si?“ začuli odniekaľ hlas mladého elfa. „Som dryáda!“ Všetci prítomní zalapali po dychu. Ženy si zdesene tisli ku tvári zamatoé obrúsky. „Áno, som dryáda! Neklamem! Nie som žiadny prelud, či prízrak.“ Sidanah sa postavila na čelo všetkých bytosí a s vyrovnaným hlasom riekla. „A načo ku nám posvätná dryáda vôbec prišla? Vo vojne ste nás opustili a teraz sa vraciate? Väčšina bytostí si myslí, že ste už dávno zmyzli z povrchu a teraz si myslíte, že vás prijmeme s otvorenou náručou?!“ Sidanah bola nervózna. Tak ako každí. Nikto si nechcel pohnevať mocné dryády, ale Sidanah sa nato itak podujala a povedala im svoje.
Dryáda sa pozrela na Sidanah. „Sidanah?“ riekla nádherným hlasom. „Potomok samotnej kráľovnej Lycande?“ slabo pokývala hlavou. „Si rovnako silná ako ona. Len sa čudujeme prečo nie si na tróne. Vraj si sa ho vzdala. Odmietala si nastúpiť na trón. A teraz je prázdny.“ Sidanah sa na dryádu pozrela s chladným pohľadom. Tá jej však už nevenovala pozornosť. Pozerala sa na prítomných. „Volám sa Berdret. Som jedna z najstarších.“ Okolie sa rozhučalo. Berdret však pokračovala. „Prišli sme preto, lebo už je načase aby sme ukázali, že tiež sme medzi živými.“ „Ale prečo ste zmizli?“ ozvala sa Rahua chladným hlasom. Berdret prijala jej hru. „Tento svet bol iný. Pre nás nebezúečný a museli sme sa stiahnuť aby mohli vzniknúť nové rasy. Museli sme vám dať miesto na rozvíjanie.“
Serena urobila pár krokov do predu. „Ale prečo ste si tým boli také isté?“ „Serena, vyvolená,“ ozvala sa ďalšia dryáda. „Tak to už bolo. Tento svet bol na pokraji konca. Teraz by už ani nemusel byť ak by sme sa i dryády zapájali ďalej do vojen. Táto planéta, tento svet by nás neuniesol. Preto sme sa stiahli. Dali sme o sebe vedieť, že sme mŕtve, tým, že sme sa vzdali telesnej podoby.“
Serena sa na nich pozerala. „Čiže, vravíte, že ste dryády, ale ako nám to chcete dokázať?“ povedala odvážne. Rahua sa ku nej pridala a pristúpila ku nej. „A odkiaľ máme vedieť, že ste kedysi mali aj telesnú podobu? Nikde sa o tom nepíše. Dokonca ani Hyvyden to nevie.“ Dryáda sa usmiala. „Rahua, Rahua, Rahua. Rovnako chladná a rozvážna ako zvyšok tvojho rodu. Tvoja pra-pra-pramatka vyzerala chladnejšie ako ten najväčší ľadovec, ale vo vnútri tela jej bilo srdce ukované z ohňa. Nebolo dňa keď nepomohla svojmu ľudu.“ dryáda mala pevný hlas, ale Rahua si nebola istá, že je to dryáda. „Ja si vás v spomienkach uchovávam inak. Jako vysoké krásne dryády, ktoré majú vlasy farby zeme. Hnedá, zelená či čierne. Tri základné farby, bez ktorých by zem nebola.“ Dryáda zamrzla. „Áno máš pravdu Rahua, ale keďže veľmi dobre vieš, že mi dryády sme sa vzdali telesného života nemôžeme mať farbu vlasov hnedú či zelenú. Nemáme farbu, presvitáme a vidieť cez nás celý svet a iba trošku kalíme váš výhľad.“ Serena zrazu vykríkla. Bolo však neskoro. Banditi už podpaľovali domy a kláštory.

Selene sa bránila ako len mohla a River sa jej snažila pomôcť, ale nevedela sa ku nej dostať, pretože ju obkľúčili. Negron bol niekde pri jaskyniach, pretože isšiel pozháňať náteri na meče a sekery. Selene prenikavo vykríkla keď ju schmatli okolo pása. Banditi už dlho neútočili a bol to pre ňu šok. V tme uvidela siulety dvoch osôb. Jedna napínala luk a druhá vyťahovala strieborný meč. Luo Vie a Urgon. Chlap, ktroý ju schmatol okolo pása sa zviezol k zemi. Keď sa na neho zahľadela mal v chrbte šíp. Pozrela sa na Luo a slabo kívla hlavou na znak vďaky.
Urgan odťal jednému banditovi hlavu. River sa konečne vymanila zo zovretia jedného mladého muža a schmatla meč. Zahnala sa ním a narazila na kov. Bol to Negron. „River, buď ticho. Títo banditi nie sb. zlí. Sú to elfovia. Tí poslední elfovia, ktorí sú čistokrvní. Sú to noční elfovia. Tí úplne prví elfovia, o ktorých sa na ich vlastnú žiadosť nikde nepíše. Poprosili o to tvoju matku.“ River sa na neho prekvapene dívala a elfsky zakričala: „Stop! Sb. to noční elfovia.“ Urgan sa prekvapene zatváril a jeden elf zahalený v čiernom plášti ho zrazil k zemi. Tvrdo dopadol. Pred pádom však zbadal ako Luo pritisli ku stromu a priviazali ju ku nemu. Skríkol a preto ho elf kopol do brucha.
River sa nato nemohla pozerať a schmatla fakľu. Zapálila ju prudkým pohybom ruky. Všade bolo zrazu svetlo. Elfovia stáli v okolí Luo, Urgana a Selene držali pod pásom. Jeden elf sa od bolesti váľal na zemi. Bol to ten, ktorého Luo trafila šípom. Mysleli si, že je mŕtvy. Jeden elf však mŕtvy bol. Ten s odseknutou hlavou. Okolo tela bolo plno krvi. Elfovia zahalení v plášťoch sa dívali na River. Tá sa chladným hlasom ozvala. „Na vašu žiadosť o vás moja matka do dejín tejto ríše nenapísala ani slovo a vy takto? Matka vás milovala a preto vyhovela vašeh žiadosti. Nenapísala o vás nič dobré a ani nič zlé.“ Elfovia mlčali. River pokračovala. „Ale asi sa to čoskoro zmení. Napíšem o vás do matkinej knihy, do Akréby len to najhoršie, to ako ste prepadli svoj vlastný druh…“ „Akréba je mŕtva! Nemala nikdy deti, nie je nikoho kto by po nej prebral zodpovednosť za knihu!“ skríkol jeden elf. „Ale má deti. Má dve krásne deti, ktoré sú ešte na žive a jednu dcéru, ktorá bola polelfkou…“ „Zradila tým pádom nás elfov, pretože sa dala dokopy s človekom…“ „Nie nedala sa dokopy s človekom! Moja sestra, moja mŕtva sestra mala aj orkskú krv. Nemala nikdy nič spoločné s ľuďmi! Sila taká veľká ako tá orkská, a krása elfská. Smrteľnosť zdedená po otcovi…“ „Ork? Ona si vzala orka?“ opýtal sa neveriaco elf. Mladý nočný elf. „Áno vzala si orka a bola to veľká odvaha. Tuto môj nevlastný brat Negron aspoň zistil, aké je to mať matku. Moja mama bola sice elfka, ale Negrona milovala ako vlastného, pretože so svojím vlastným synom nikdy byť nemohla…“
River začali po tvári tiecť slzy. Vtedy si elfovia uvedomili, že elfka vraví pravdu. Zložili si čierne plášte a pomohli Urganovi zo zeme. Ten sa im zlastne vytrhol. Selene pustili a tá dopadla na zem. Pozviechala sa zo země a zavrčala smerom k elfom. Luo odviazali od stromu a ospravedlnili sa jej. Luo sa pozrela smerom k plačúcej River. A zamračila sa. „Kto vlastne ste?“ opýtala sa nervóznym hlasom. Počula už niečo o nočných elfoch, ale väčšinou sa o nich vravelo len v legendách a tie v sebe nemali ani zrnko pravdy. A v Akrébe o nich písané nebolo.
Urgan sa pozrel na Luo a dvomi skokmi bol pri nej. „Si v poriadku? Nič ti nespravili?“ Luo len slabo prikívla a pozerala sa ďalej na River. Negron ju objal a tíšil ju ako vlastnú sestru. Veď s ňou žil dlhé roky ako brat. Orkovia sa dožívali stoviek liet, ale umierali prirodzenou smrťou.
River plakala a jej vzlyky sa niesli nocou. Jeden z elfov vystúpil a mierne sa uklonil. „Neplačte pani, prosím vás! Volám sa Kaleb. Som mutant ako mnohí z nás. Mám ľudskú aj elfskú krv.“ River sa však rozplakala. Plakala ako malé dieťa. Kaleb nevedel čo má robiť. Negron sa pozrel na polelfa. „Načo ste sem prišli? Noční elfovia tu nemajú čo robiť! Po dohode s Akrébou sa majú zdržiavať len v severných horách, neďaleko kráľovstva ľadových elfov a ani na ich územie nemáte prístup.“ Kaleb sa začervenal. „Prepáčte. Boli sme sem vyslaní našou kráľovnou Orseaou.“ Urgan sa zamračil. „A kde ste boli vyslaní?“ Kaleb sa zahľadel na Urgana. „Do Eloni. Za kráľovnou Sidanah.“ Selene sa psamätala a ozvala sa drzým hlasom. „Sidanah na trón nenastúpila, zriekla sa ho pred oltárom kráľovnej Lycande. Bola som pri tom. Nikdy jej nenasadili korunu na hlavu.“
Elf sa zarazil. Obrátil sa ku svojim spoločníkom a povedal im niečo v elfštine. V nočnej elfštine a tá bola podobná šepotu a syčaniu hadov. Nikto prítomní okrem nočných elfom neporozumel slovám, ktoré Kaleb vyslovil. Všetci sa prekvapene pozerali na Kaleba a potom jeden elf vyskočil na koňa a zamieril na juh. Kaleb sa otočil ku skupinke za ním. Odkašľal si a začal s vyrovnaným hlasom. „Ku nám sa ešte nedostalo, že Sidanah na trón nenastúpila. Je nám to ľúto, nechceli sme vám spôsobiť problémy na ceste do Muladiru.“ River sa na pozrela s očami plnými prekvapenia a ešte s roztraseným hlasom riekla. „Odkiaľ viete, že máme namierené do Muladiru? Vedia to iba členovia rady a tí, ktorí to majú vedieť.“ Elf si odkašľal. „Prepáčte, ale moja manželka je bosorka a dokáže čítať myšlienky. A myšlienky upírky Selene sú až príliš hlasné nato aby ich niekto prepočul pani.“ Selene sa zachvela zlosťou. Zpoza Kaleba vystúpil muž. Nie, nebol to muž. Bola to žena oblečaná v mužskom oblečení. Očividne Kalebova manželka. Kaleb jej niečo v reči noci povedal a tá mu odvážne odpovedala vtom istom jazyku.
Potom sa obrátila na Selene a ozvala sa hlbokým hlasom. „Hlboko sa ospravedlňujem zato, že som si dovolila čítať vaše myšlienky. ale spoznala som vo vás jednu upírku. Sice sa bála svetla a vy ako sme videli nie, pretože sa neskrívate cez deň do jaskýň…“ „Skrívam,“ povedala rozvážne Selene. „Slnko je nevyspitateľné a nikdy neviete, kedy sa rozhodne svojimi lúčmi niekoho zabiť. Samozrejem upíra. Iné bytosti sb. voči svetlu odolní a neboja sa ho. Až na bludičky. Tie majú smrteľný strach zo slnečného svetla.“ Elfka prikívla. Tuudittaa, ktorá bola už hodnú chvíľu hore a počúvala rozhovor, vzletela z Riverinho pleca a sadla si na Seleninu hlavu. „A ako sa voláte elfka?“ Elfka sa pozrela na malú vílu. Bola nádherná. Mala dlhé zlaté vlasy ako väčšina víl a bola neuveriteľne krásna. Za najkrajší národ sa odjakživa považovali ľudia, ktrorí nemali v sebe nemali veľa lásky. „Volám sa Krela. Krela de Rehto. Pochádzam zo severných krajín, z krajín ľadových elfov.“
Negron sa na ňu pozeral s prižmúrenými očami. „Neverím nikomu kto mi neukázal tvár,“ predniesol. Krela sa na neho zadívala s prekvapením v očiach. „A čo má povedať slepý? Čo má povedať hluchý? A nemý nemá šancu hovoriť. Tieto bytosti sa narodili s vadami a nažívajú si šťastne a dôverujú iným bytostiam a hodnotia postupom času, či sú dané osoby dôveryhodné alebo len obyčajní klamári.“ Negron sa zahanbil. Mala pravdu. „Poznám ťa Negron. Si veľmi múdry ork a myslím si, že jeden z najmúdrejších. A mám právo si to myslieť. Mnohí si myslia, že orkovia sú divosy, barbary bez štipky citu. Ale mýlia sa. Orkovia v sebe majú viac citu ako chladní a rozvážny elfovia. Ako tvrdohlavý trpaslíci či chamtiví ľudia. A máš ho v sebe aj ty. V živote som nevidela toľko nehy, ktorú tvoj otec venoval tvojej matke a aj matke River,“ povzdychla si. „Mám právo tvrdiť, že ste jedna z najlepších rás. Ako jediná rasa ste sa vzdali vojen a týchto krajov. Ako jediná rasa ste opustili najkrajšie kúty Severnej ríše. Odchádzali ste ako porazení a predsa ako víťazy. Vzdali ste sa bojou a rozhodli ste sa žiť vlastným životom. Vojny, v ktroých ste sa objavili boli len vojny za nevyhnutné.“ Negron sa na ňu pozeral s otvorenými ústami. „Nepozeraj sa tak Negron. Je to číra pravda. Vraví sa, že múdrejší ustúpi a tentoraz ste to boli vy. V proroctvách sa o vás píše veľa. Ale ešte ani jedno nie je napísané, ale ja verím, že sa raz v knihe objaví,“ zoširoka sa usmiala a zložila si kapucňu.
Mohli sa pozrieť do tváre múdrej elfky. Boli však prekvapení. Ozaj to nebola nočná elfka, ale ľadová. Jedna z najchladnejších elfov. „Nedajte sa pomýliť zjavom,“ ozval sa Kaleb. „Má aj nočnú krv. Nie je však mutantka ako ja. To vám však asi došlo. Jej otec je ľadový elf a matka nočná elfka. Preto má korene v ľadových vrchoch.“ Selene sa pozrela do jej tváre. Mala ostré črty. Orlí nos, veľké modré svetlé oči, ktroé sa viazali ku chladným elfom. Plné pery takmer bez farby. Dlhé biele kučeravé vlasy, ktroé jej splývali na chrbte s krvavočervenou róbou. Bola bosá. Bola biela ako ľad. Taká ako kraje, z ktorých pochádzala. Krela sa zahľadela na Selene. Tá sa na ňu usmiala. Chladne a zlovestne. „Tak prečo ste nás potom zrazili k zemi keď ste priateľmi? Prečo ste nás prepadli?“
Krela sa na ňu pozrela s pohľadom, ktorý nič nevravel. „To sme nepovedali. Nie ste naši priatelia ani my vaši,“ povedala s úsmevomna perách. „Nevieme čo by sme od vás mali čakať a popravde, ani vy od nás. Preto sme vás prepadli, lebo sme nevedeli či ste banditi, pocestní alebo nijaký amíci z ľudského sveta.“ Upírka zaškrípala zubami. „Nie my sa vláčime s mutantom, ale vy Krela de Rehto! Vy sa vláčite s prašivým mutantom čo má aj ľudskú krv. Bohvie kto je jeho mater! On obviňoval River z toho, že vraj jej sestra má ľudskú krv, že Akréba zradila, ale je hlavné, že jeho mater sa vláčila s človekom!“ z jej očí sršali plamene. Bola nahnevaná. Plná zlobi. Najradšej by všetkých tých elfov čo stáli pred nimi zabila.
„Nemusíme sa kvôli tomu hneď hádať. Viem čítať myšlienky a viem načo ste mysleli upírka. Nemusíme zbytočne preliať krv. Nemusíme sa navzájom zabíjať. Smrť Karla bola zbytočná, ale váš priateľ je priveľmi horlivý pokiaľ ide o lásku.“ Urgan pustil Luo a priskočil ku Selene. „Tak mi prosím vysvetlite? O čo vám ide? Prepadli nás, nevedel som čo mám očakávať. A ak neprestanete s týmito banalitami tuším budú padať ďalšie hlavy a tuším aj vaša!“ Kaleb vybehol spoza Krely. „Ani sa jej nedotkneš ty bastard! Nemáš právo! Zato, že ty miluješ tú ohnivú elfku s takým ohnivým postojom tak nato doplácajú iní! Spamätajte sa. Raz tá eflka môže v boji umrieť a vy sa potom zbláznite!“ „Alebo sa zabije aj on, nemám pravdu?“ usmiala sa Krela. Urgan sa na nich len pozeral. Chcel niečo povedať, ale radšej zatvoril ústa. Krela si odkašľala. „Viem, že sme urobili chybu a hlboko sa ospravedlňujem, ale mysleli sme si, že ste povstalci. Elfovia odpadlíci, ktroí prepadávajú vozy a pocestných. Kradnú a zastrašujú iné bytosti…“ „Elfovia odpadlíci? Ako to, že ja o tom nič neviem? Veď nijaký elf nie je zlý.“ Mladá kríženka sa pozrela na River. Povzdychla si. „Sama dcéra Akréby. Už som o tebe veľa počula a ver, že to boli len dobré veci. Skutočnosť je však taká, že nie si taká dobrájako sa o tebe hovorí. Máš veľa chýb, ktoré by sa dali odstrániť. Napríklad nezáujem o ľud, v ktorom robí sama zástupkyňu v rade.“
River sa pozerala na Krelu dlhšiu chvíľu a potom sa opýtala ešte raz. „Kto to sú odpadlíci?“ Krela prikívla a znak súhlasu, že odpovie. „Sú to elfovia, ktorí porušili už nie raz zákon. Odmietali prácu, ktorá mala byť prospešná pre elfskú rasu a aj bola. Ale oni odmietali pravidlá. Odmietali prácu, ktorá im bola ponúknutá. Radšej sa všetci jednej noci pozbierali a utiekli do týchto krajov. My sme tu nato, aby sme ich vyhubili alebo vrátili späť na stranu dobra. Pretože v knihe je proroctvo, ktoré vraví, že sa nijaký elfovia pridajú na stranu ľudí. A my vieme, že to budú odpadlíci. Snažíme sa aby ich ostalo čo najmenej a aby sa na našu stranu pridalo čo najviac odpadlíkov. A preto chodíme po severnej krajine a hľadáme si prácu a každí si pritom myslí, že sme obyčajní elfovia. a chodíme a cestujeme po mestách a dedinách, krajoch aj nekrajoch a zabíjame odpadlíkov.“ Urgan si odkašľal aby na seba upútal pozornosť. „Do našich krajov prišli nedávno odpadlíci. A myslím si, že sami od seba, pretože neboli zastrašení. Pracujú na poliach a učia sa boju. Vraj im ľudia ublížili a nechcú mať s nimi nič spoločné.“ Krela slabo prikívla. „Áno, niektorí odpadlíci sa začínaj pridávať na našu stranu sami od seba. Ale je to zriedkavé. Koľko bolo tých odpadlíkov?“ „Nie veľa,“ priznal Urgan. „Možno desiati, aj to preháňam. Ak si dobre pamätám tak boli siedmy.“
Krela si povzdychla. „To ozaj nie je veľa. Skôr je to smiešny počet, ale predsa je to niečo.“ Pozrela sa na Kaleba a niečo mu povedala ich rečou. On jej odpovedal jedným slovom. „Manžel súhlasil s tým, že vás odprevasíme do Muladiru. Nie je tu žiadny odpadlík, čo je nezvyčajné a nemáme teda prácu.“ „Verity, to ona…“ River sa zatočila hlava. Začala padať na zem. River omdlela. Negron ju tesne před pádom na zem stihol chytiť. „Verity,“ zašepkal do noci. Všetci prítomní len slabo prikívli.

Róbert sa prechádzal po lese. Bol to starý dubový les. Niektrorí ľudia stále verili, že v ňom žijú elfovia a raz ľudí vyzvú do vojny. A tí, ktorí to tvrdili boli považovaní za bláznov. Ale oni všemožne tvrdili, že sa dajú na stranu elfov a zomrú radšej po ich boku ako po boku ako oni vraveli „neveriacich tomášov“ a potom keď odišli vypukol stále horúnsky smiech. Róbert týchto ľudí nechápal. Zrazu však začul hlasy. Skryl sa za ne´daleký strom a načúval.
„Neviem Varjo. Ozaj si si istý, že je to on?“ Róbert sa ešte viac prikrčil při chladnom hlase. „Áno, som si tým maximálne istý Rahua. Kto iný?“ Rahua pokrčila plecami, ale to Róbert nevidel. Tichi načúval a vtom sa ozval opäť ten chladný ženský hlas. „Varjo, vieš je to ťažké. Serena je šikovná, ale začína pochybovať. Tvrdí mi, že to nie je ona. Že vraj nie je vyvolená aj keď kniha poukazuje nato, že to bude mať s výcvikom ťažké. Kniha Akrébe je ťažká a dlhá. Ale už ju prečítala. Takmer kvôli nej nespí.“ Varjo zavrčal. „Prenasledujú ju sny… Zlé sny spojené s jej starou mamou… Akrébou. Ja som vedela, že to nemala čítať, chúďa asi mesiac sa nevyspala.“ Varjo znovu zavrčal. Vtedy to už Róbert nevydržal a kýchol si. „Niekto tu je,“ zašepkala Rahua. „A aj viem kde.“
Róbert nič nepočul, keď ho vtom dakto chytil pod krk a vytiahol spoza stromu. Stál zoči voči… Elfovi. Rahua zhíkla. „Je to on,“ zašepkala prekvapene. „Áno je. Je to on. Teší nás Róbert de Fogh. Teší nás vyvolený.“ Róbert sa na nich len prekvapivo pozerel a vtom začuli obrovský krik. Ľudia zaútočili.

Serenou až trhlo. Prudko sa posadili a pokrútila hlavou. To nemôže byť možné pomyslela si. Ten sen ju prenasleduje noc čo noc. Deň čo deň ho má před očami. Prečo? Pýtala sa sama seba v duchu. Prečo práve jej stará mama bola Akrébou? Prečo ona? Jej mama tam dopísala so svojím uhľadeným písmom všetko o Akrébe. Aj to ako zomrela. „Preboha,“ povzdychla si a začala vzlykať. „Prečo práve ona? Prečo?“ pýtala sa po tichu. Po lícach jej začali tiecť slzy. Začala sa celá triasť.
Vtom však niekto zaklopal na dvere. „Áno?“ ozvala sa tichým hlasom. „To som ja. Sharkan. Emibe je zle, už asi hodinu vracia a ja neviem čo jej je. Prosím ťa, pomôž jej.“ Serena prudko vstala z postele. „Hneď idem Sharkan. Len si na seba niečo oblečiem.“ Kým sa obliekala, v mysli je prebiehali rôzne myšlienky. Emibe, stará mama, mama, nevlastný otec, otec, osud a budúcnosť. Keď bola hotová vybehla von a narazila do Sharkana. Ten mal slzy na krajíčku. Rýchlo ho objala a rozbehli sa ku Emibe.
Emibe stála nad dreveným lavórom a zvracala. Potom sa naklonila k druhému lavóru a umyla si tvár. Potom sa pomyly pobrala k posteli a ľahla si. Ťažko dýchala. Serena si sadla ku nej na posteľ a Emibe sa na ňu slabo usmiala. Serena jej úsmev opätovala a pohladila ju po tvári. Slontrolovala jej tep a jemným prikladaním dlaní skúšala či nemá nijaký vred v žalúdku. Nemala. Serena sa slabo usmiala. „Ako dlho ti meškajú mesiačiky?“ Emibe sa zamračila. „Asi týždeň, ale to nič neznamená.“ Serena sa rozosmiala. „Ale znamená. Čakáte babätko Emibe. Sharkan Emibe je tehotná.“ Sharkan bol ešte viac biely ako jeho srsť. Potom sa nahlas rozosmial. „Ďakujeme ti Serena. Prepáč, že sme ťa zobudili.“
Na elfkinej tvári sa objavil úsmev. „Nevadí. Nespala som.“ Kitharka sa na ňu ustarostene pozrela. „Nie je niečo v poriadku Serenka? Stalo sa niečo vážne?“ pýtala sa starostlivo. Serena sa len slabo usmiala. Nechcela kitharov zaťažovať so svojimi problémami. Začala cúvať ku dverám. „Všetko je v poriadku. Ozaj je všetko v poriadku. Idem si ľahnúť už je pozde.“ Hneď nato vybehla z domu. Emibe sa pozrela na Sharkana. „Niečo nie je vporiadku Sharkan,“ povedala potichu. A potom nahals. „Cítim to!“

Sidanah sedela pri kláštore svätej Lycande. Vlastne pri jeho pozostatkoch. Takmer celý zhorel. Banditi ho podpálili a ešte predtým vylúpili. Teraz však takmer všetci sedeli vo väzení. Časť stihla utiecť. A tá časť mala pri sebe posvätnú zlatú lenyu. Kvet lenye ukovaný pre samotnú Lycande od jej milovaného. Dryády, ktoré prišli do ich krajov sa rozhodli im pomôcť. Postavia ešte raz kláštor svätej Lycande a to presne taký istý. Ale to už preds len nebude to isté.
Povzdychla si a začala rozmýšľať nad dňom keď odmietala práve v tomto kláštore korunu. Bolo zamračené a pršalo…

Všetko bolo pripravené na korunováciu novej kráľovnej. Bolo zamračené a pršalo. Sidanah sedela pri jazere a pozerala sa do kruhou, ktoré na ňom vytvárali dažďové kvapky. V jazere plávalo opadané lístie. Bola jeseň. O pár mesiacov príde zima a s ňou aj dlhé mrazy. Budúca kráľovná si povzdychla a pomaly sa postavila. Pozrela sa na kláštor, v ktorom mala byť korunovaná za kráľovnú. Po líci jej stiekla slza. Dážď skryje slzy, ako vravela jej matka. Pomaly sa pobrala ku hlavnému domu, v ktorom žila.
Otvorila dvere a vošla do domu. Hneď ku nej pribehla sestra jej mamy. „Sidanah! Ty si sa asi ozaj zbláznila. V takom počasí byť von. A navyše sedieť pri jezere!“ rozhorčovala sa teta. „Mohla by si prechladnúť a ako by si sa dostavila na korunováciu?“ Sidanah jej neodpovedala. Najradšej by tete povedala čo mieni urobiť. Najlepšie by však bolo keby na tú korunováciu ani nešla. Ale veľmi dobre vedela, že teta ju tam dotihne či už tam chce byť alebo nie. Ale nemohla ju donútiť aby povedala na korunovácii slová, ktoré ju najviac viazali k ľudu. Proste to nedokázala. Prečo musela jej mama zomrieť? Prečo bola vlastne na tom love? Prečo? Pýtala sa sama seba v duchu.
Pozrela sa na tetu a slabo sa usmiala. „Choď sa privpraviť Sidanah. O šiestej je korunovácia. A nemôžeš tam predsa ísť takto!“ Elfka prikívla a pobrala sa ku schodom. „Sidanah!“ Sidanah sa otočila. „Lycande by na teba bola hrdá.“ Slabo prikívla. Áno dcére samotnej svätej Lycande by na ňu bola určite hrdá. Veď bola taká ako jej matka. Odvážna a verná svojej láske a ľudu. Povzdychla si a vybehla do svojich komnát.

„Ja neviem Sidanah. Čo nato povieš Etresty?“ Ľadová elfka pokrčila plecami. „Neviem Serena. Je to Sidanahina korunovácia, nie naša. Nech sa ona rozhodne čo bude mať oblečené.“ Sidanah sa usmiala. „Nedám si žiadne šaty. Načo? Dám si nijakú lukostreleckú uniformu.“ Serena sa pozrela na svoju priateľku a potom na Etresty. Obe vedeli čo má Sidanah za lubom. „Ozaj to tak chceš Sidanah?“ opýtala sa Etresty. Sidanah sa zahľadela na obe elfky. „Áno, chcem to takto. Nie som na to ešte pripravená a navyše nie som ani taká aká bola matka alebo Lycande. Proste, cítim, že patrím inde a nie tu do kráľovskej rodiny. Patrím tam, kde patril starý otec. Patrím medzi temných elfov.“ Po lícach jej začali tiecť slzy. S roztraseným hlasom pokračovala. „Ja tu ozaj nepatrím a predsa tu som. Starý otec bol temný elf a ja cítim, že aj ja som temná. Nie som pripravená stať sa kráľovnou.“ Zotrela si slzy z tváre. „Ja pozdejšie korunu prijmem, ale najprv sa nato chcem lepšie pripraviť a navštíviť krajiny temných elfov. A hlavne hlavné město Nočný šepot. Tam žije moja rodina. Nikdy som ich nevidela.“
Serena si povzdychla. „Ako myslíš Sidanah. Je to tvoje voľba. Máš toho na krku dosť. Si vrade jedenástich, máš mladšiu sestru, o ktorú sa treba starať a mala by si sa stať aj kráľovnou. Je to tvoja voľba a keďže ťa mám nesmierne rada tak s tebou súhlasím.“ Sidanah Serenu silno objala. „Ďakujem ti Serena, ozaj ti ďakujem.“ Etresty sa ticho ozvala. „Aj ke´d podľa mňa robíš obrovskú chybu, ktorú tak skoro nenapravíš, verím ti, že to myslíš dobře a preto s tebou súhlasím. Ale iba čiastočne!“ Sidanah sa srdečne usmiala a objala aj Etresty. Potom sa objali všetky a hlasno sa rozosmiali.

Po oknách kláštora stekali kvapky dažďa. Sidanah oblečená v lukostreleckej uniforme stála za dverami kláštora. Po tvári jej stekali slzy, ktoré dážď skrýval medzi svojimi kvapkami. Z kláštora bolo počuť hlas Hyvydena Varja. „…táto chvíľa bude nezabudnuteľná, tak ako všetky korunovácie…“ Áno bude nezabudnuteľná, pomyslela si Sidanah smutne.
Začula zavŕzganie dverí. Dvaja mladí elfovia ich otvárali aby mohla vstúpiť. „Privítajme teda,“ začal Hyvyden. „Našu budúcu kráľovnú Sidanah!“ Všetci elfovia začali tlieskať a kričať. Kláštor bol malý a predsa v ňom bolo toľko bytostí. V prvej lavici sedela jej teta spolu so Serenou a Etresty. Na druhej strane taktiež v prvej lavici sedela River, Rahua a všetci členovia rady jedenástich okrem nej a Hyvydena. Výnimočne cez seba nemali prehodené čierne plášte. Povzdychla si. Teraz to príde.
„Ďakujem za srdečné privítanie,“ ozvala sa roztraseným hlasom. Hyvyden sa na ňu zahľadel. Určite si už domyslel čo mám v pláne, pomyslela si. „Sidanah pokľaknite pred oltár kráľovnej Lycande.“ Pokľakla a sklonila hlavu nad oltár s lenyou. Hyvyden nabral z vody s lenyou kúsok na sklenenú dosku a polial Sidanah hlavu. „Povstaňte Sidanah.“ Pomaly odmerane vstala. Hyvyden sa na ňu zahľadel a začal. „Nech je posvätenýá táto chvíľa, nech kráľovná je nám vždy milá. Nech pomáha nám v dobre i zle nech stane sa tou, ktorú chceme. Sidanah, tejto chvíly máte možnosť,“ Hyvyden sa na ňu zahľadel. „Prijímate túto korunu a stanete sa kráľovnou tejto posvätnej ríše?“ Sidanah sa roztriasla pod pohľadom Hyvydena Varja. „Nie,“ povedala potichu a hneď nato nahlas. „Nie! Na teraz sa zriekam trónu!“
Ženám až vyrazila dych a muži sa a ňu len prekvapene dívali. „Sidanah, môžeš si to ešte rozmyslieť,“ pošepkal jej do ucha Hyvyden. Pozrela sa mu hlboko do očí. „Nie Varjo, nerozmyslím si to. Nie som nato pripravená a navyše niet času. Nebola by som dobrou kráľovnou. Na teraz nech je Eloni bez kráľovnej. Hyvyden, prosím ťa, pochop…“ „Pochopil som len jedno Sidanah,“ povedal chladne. „A aj to nechápem prečo. Bola by si skvelá kráľovná. Veď si krajinu spravovala spolu so svojou matkou a teraz takto.“ „Budem krajinu spravovať aj na dalej Hyvyden, ale len spravovať. Korunu neprijmem. Aspoň zatiaľ nie. Pochop ma Hyvyden.“ Slabo prikívol. Otočil sa ku bytostiam sediacim v laviciach. „Princezná Sidanah sa na teraz vzdáva trónu, ale napriek tomu bude krajinu aj naďalej spravovať. Dúfa, že to pochopíte a budete držať s ňou…“

Aj teraz pršalo tak ako vtedy. Aj teraz jej dážď ukrýval slzy. Mala sa nechať korunovať. Ale bolo to pre ňu také ťažké. Nevedela triezvo rozmýšlľať. Čo sa však dá robiť. Korunujú ju o pár rokov a bude všetko také aké má byť. Bude všetko také, aké bolo za čias keď vládla jej matka. Pozrela sa na obzor. Slnko vychádzalo. Začalo svitať.

Rahua napla luk a zamierila ho na ľudí. Hyvyden sa pripravil na odrazenie niektroých ľudí zvukovou vlnou. Róbert stál za nimi a nechápavo sa pozeral na scénu odohrávajúcu sa pred ním. Rahua vystrelila šíp, ktorý trafil hneď prvú osobu do srdca. Hyvyden odrazil asi dvaciatich ľudí zvukovou vlnou. Rahua sa pripravovala na výstrel keď vtom zbadala Verity. Svoju sestru Verity. Tá sa na ňu dívala so smútkom, ale aj odhodlaním v očiach.
Verity svoju sestru milovala, ale veľmi dobre vedela, že elfovia nie sú taký aký kedysi bývali. Pozerala sa ako umiera človek za človekom. Ako všetci ľudia, ktorí sa rozhodli ísť s ňou na prieskumnú akciu umierajú. Dopadali na zem so šípom v srdci alebo s odrazením zvukovej vlny.
Pozorovala ako Rahua s Hyvydenom ustupujú a ako Hyvyden drží pod krkom Róberta de Fogha. Oči sa jej rozšírili. To je človek, ktorí bude viesť bytosti vo vojne proti ľuďom.
Len tak tak, že stihli prejsť cez portál v dube. Mohli ich zabiť. Mohla ju zabiť jej
vlastná sestra. Pozrela sa na Hyvydena a Róberta. Ležali vedľa nej. Ale ležali na kamennej podlahe. Pomaly s námahou sa postavila a obzerala sa. Boli v kamenných horách. Boli v Muladire. „Preboha,“ zašepkala do ticha. „Čo sa deje Rahua?“ opýtal sa prekvapene Hyvyden, ktorý už stál a pomáhal na nohy Róbertovi. „Pozri sa,“ rozhodila rukami okolo seba. „Muladir,“ povedal ticho Hyvyden. „Mesto mŕtvych.“

Emibe sa prechádzala skoro ráno po lese. Všade bola rosa aj napriek pokročilej jeseni. Prešla popri rieke a sadla si ku jazeru kým tam ešte nikto nebol. Ofŕkala sa vodou a ľahla si na zem pokroponú nočným dažďom. V noci plakala obloha, možno sa niečo stalo. Pomyslela si Emibe. Mraky nikdy neplačú v noci bez príčiny, vždy majú nejaký dôvod prečo… Myšlienku však nedomyslela, pretože začula zašušťanie v kríkoch. „Je tu niekto?“
„Prepáč,“ povedala elfka sadajúca si oproti nej. „Nechcela som ťa vydesiť.“ Emibe sa opýtala sa a prudko sa posadila. Z kríkov vyšla Sidanah. Emibe si vydýchla.usmiala. Potom ju však niečo napadlo. „Poznáš Serenu dlhšie ako ja, že?“ Sidanah slabo prikívla. „Áno, poznám ju už od malička. Vyrastali sme spolu, keďže naše matky boli obe v rade jede… Dvanástich,“ opravila sa. „To nevadí,“ začala Emibe. „Iba odkedy sme tu my, kitharovia je už rada zostavená z dvanástich členov. Manžel do nej patrí,“ dokončila nakoniec. Sidanah sa usmiala. „Stalo sa jej niečo? Myslím Serene?“ Emibe pokrčila plecami. „Neviem. Ona tvrdí, že jej nič nie, ale vidieť na nej, že sa niečo deje. Bojím sa o ňu,“ povzdychla si. „Nepoznám ju sice dlho, ale ona bola moja prvá priateľka spomedzi elfov. Elfovia nás vždy nenávideli a keď sme prechádzali okolo ich sídel tak po nás hádzali kamene a nadávali na nás.“ Sidanah slabo prikívla. Nikdy necítila ku kitharom nenávisť. Skôr úctu zato, že sa dokázali vzoprieť a žiť si svoj život tak dlho ako chceli.

„A teraz, keď si už sice rozumieme s elfmi, tak ku nej stále cítim obrovskú vďaku. A teraz je navyše stále biela. A nikdy sa tak neusmieva ako sa usmievala keď som je po prvýkrát stretla. Je stále smutná a keď sa jej spýtam či je všetko v poriadku, tak len pokrúti hlavou a povie, že musí ešte niečo spraviť a zmizne.“ Povzdychla si a po líci jej skĺzla slzy. Sidanah sa ku nej naklonila a zotrela jej ju. „Neplač Emibe. Ozaj jej nič nie je iba…číta tú knihu. Akrébu. Je to posvätná kniha nás elfov a napísala ju jej stará mama. Jej mama tam uhľadeným písmom na koniec napísala, ako Akréba…zomrela.“ Emibe Sidabah počúvala s prekvapeným pohľadom. Sidanah pokračovala. „Jej stará mama zomrela veľmi tvrdo a teraz sa jej sníva spolu s ňou. Má pred očami -či už cez deň alebo noc- stále históriu tejto krajiny a tá je poriadne krvavá. A keď do toho započítaš aj smrť jej starej mamy, bolí ju to ešte viac.“
Emibe slabulinko prikívla. Chápala ju. Aj ona keď bola malá stratila rodinu. Matku, otca, sestru… Iba brat a ona prežili. Keď ich jedného dňa uvidela rodina Shrakana žobrať, vzali si ich pod svoje ochranné krídla. Sharkan bol už vtedy dospelý a preto bol na cestách. Nebol doma. Keď Emibe mala 19 a ešte stále bola u nich, Sharkan sa vrátil. Tak ako sa dohodol s rodičmi. Keď bude pripravený na ženbu. Akonáhle ju uvidel hneď sa do nej zamilovala a takisto sa aj ona doňho. Tak sa o rok konala svadba.
Emibe sa slabo usmiala na Sidanah. „Ale aj ty si nijaká popolavá. Prečo?“ Sidanah jej opätovala úsmev. „Veľa som rozmýšľala -tu na tomto mieste- o mojich bývalých rozhodnutiach.“ „A aké to boli rozhodnutia?“ opýtala sa kitharka. „Mala som nastúpiť na trón. Na trón elfov. Na tŕon remeselníkov. Na korunovácii som ho odmietatla s tým, že sa budem o kraje Eloni starať, ale na trón nastúpim inokedy. Chcela som totiž navštíviť kraje môjho starého otca a keby som bola kráľovná, nemohla by som odísť. Ale ešte som tam nebola.“ Emibe slabo pokyvkávala hlavou. „Hmm… Tvoja mama bola dcéra Lycande, nemám pravdu?“ Elfka prikývla na znak súhlasu. „Bola to pozoruhodná žena. Aj ku nám sa dostali povesti o nej. Ale mohla by som ťa poprosiť?“ „Samozrejme,“ odpovedala Sidanah. „Porozprávala by si mi o tej korunovácii?“ Sidanah prikívla. „V ten deň pršalo a ja som sedela tu, na tomto mieste…“

Rahua sedela pri ohni a rozmýšľala nad miestom, na ktorom sa nachádzali. Čoskoro sem príde nijaký strážca. Medúza. A neostane im nič iné iba smrť. Povzdychla si. Pozrela sa na spiaceho Hyvydena a na nekľudne sediaceho Róberta. „Koľko máš rokov Róbert?“ Chlapec sa na ňu zahľadel. „Dvatsať. V septembri som mal dvatsať.“ Rahua prikívla. „Kde si sa narodil? A komu vlastne?“ Róbert si prisadol bližšie k dohasinájúcemu ohňa. Bolo chladno. Rahua prehrabla pahrebu dlhým polenom a potom ho do nej hodila. „Ďakujem,“ zašepkal.
„Narodil som sa rodine de Fogh,“ začal pomaly Róbert. „V malom mestečku neďaleko druidského hájiku. Aspoň tak ten hájik nazívali, neviem či tam žili druidi.“ „Žili,“ povedala mu Rahua. „Aj žijú,“ dodala. Róbert slabo prikívol. Videl už elfku aj elfa. Keď existujú elfovia, portály v duboch a démoni, ktroých neďaleko zazrel, mohli pokojne existovať aj druidi. „Neďaleko druidského hájika je mestečko. Ani neviem ako sa volá a vtom som sa narodil. Narodil som sa chudobnej rodine, ktorá však ako sa vraví „žila z lásky“,“ ticho sa zasmial. „Dokým sa sestra nevidala nemali sme do úst čo položiť. Nakoniec sa vydala. Za elfa.“ Doložil váhavo. Nikdy neveril, že elfovia existúje, ale keď už videl dvoch na vlastné oči, prečo by nemohol byť tretí? „Ako sa volá tvoja sestra?“ Róbert sa zahľadel na Rahuu. Tá sa však pozerala poza neho nie na neho. „Erica. Volá sa Erica de Fogh. Teraz má tuším priezvisko…“ Nestihol dopovedať.
Rahua prudko vstala a napla luk so šípom. Zamierila na blížiaceho sa strážcu. Róbert sa taktiež postavil. Akonáhla však strážca zbadal jeho tvár. Zastal. Rahua sa prekvapene dívala. Nevedela prečo zastal. Pozrela sa na Róberta, ktorý len prekvapene kíval hlavou zo strany na stranu. „Róbert de Fogh?“ opýtala sa strážkyňa. Očividne dosť stará nato aby… Sám nevedel čo tou myšlienkou chcel docieliť. „Áno,“ povedal váhavo. „Róbert de Fogh. Teší ma.“ A podal ruku medúze. Tá mu podala ruku taktiež. „Emrife. Ako to vy vravíte, vy ľudia, som švagriná tvojej sesry. Ericy..“ Róbert zalapal po dychu. „Akože nič proti vám, ale moja sestra si vzala elfa nie…“ „Nie nie nie a ešte raz nie. Vzala si elfa. Medúzy sú iba ženy. Ja som adoptovaná ohnivými elfmi. Je to zvláštne. V tomto čase adopcie. Ono to je tak, že ma našli na ulici a rozhodli sa o mňa postarať. Samozrejme mám prácu ako každí strážca. Strážiť Muladir… Ale čo tu vlastne robíte?“ Rahua si odkašľala. Emrife upriamila svoju pozornosť na ňu. „Vieš, viete,“ opravila sa. „My sme sa sem dostali náhodou. Verity, moja sestra, je už v ľudskom svete a prepadla nás v ňom. V elfskom lesíku…“ „Verity? Tá suka. Dostala som od nej zopár faciek. Ak sa to dalo nazvať fackami.“ Povzdychla si. „Čiže vravíte, že je už v ľudskom svete? Čiže si už buduje armádu.“ Rahua prikívla. „Zaútočila na nás aj s tou bandou a potom sme sa portálom cez dub chceli dostať naspäť do našich krajov. Nanešťastie sme sa dostali do Muladiru, města mŕtvych.“ Dokončila svoj monológ.
Emrife prikívla a znova upriamila svoju pozornosť na Róberta. „Nie je náhoda, že ste sa dostali sem. Keďže ste za sebou tiahli Róberta tak ste sa dostali do Muladiru, v ktorom žije jeho sestra Erica. Viete čo? Je to dlhý príbeh. Poviem vám ho cestou…“

Erica štrikovala šál. Z bielej vlny. Inú nemali. Pozrela sa von oknom na pole, na ktorom pracovali jej rodičia a mladší bračekovia a sestričky. Ona už bola vhodná na vydaja, preto sa mala učiť poriadne variť, štrikovať a šiť. Povzdychla si. Ako jej len chýbal jej starší brat Róbert, ktorý išiel ako desaťročný pracovať do kráľovskej kuchyne, aby mali čo do úst vložiť. Ešte raz si povzdychal, vstala a išla skontrolovať variacu sa večeru. Veľmi dobre vedela, že jej rodina príde až večer, naje sa a zaľahne v skorú hodinu do postele.
Ešte raz sa pozrela von oknom a zbadala, že sa s jej rodičmi niekto rozpráva. Matka začala kričať, ale potom sa upokojila a objala muža, ktorý sa s nimi rozprával. Nechápala to. Videla však v matkiných očiach sa zrkadlilo šťastie, ale aj zúfalstvo. Videla jako sa zahľadela na otca a ten ju len objal a silno stisol. V Erice sa niečo pohlo. Niečo sa deje, pomyslela si.

O šiestej večer vošli do domu deti aj s rodičmi- deti už vedeli čo sa deje a preto išli svoju veľkú sestru vyobjímať. Potom si posadali akolo stolu a čakali kým si prisadnú aj ich rodičia so sestričkou. „Čo sa deje mamička? Čo sa deje otecko? Hádam len nie niečo zlé?“ Matka sa rozplakala. Otec ju len ticho tíšil. „Eica, dieťa naše,“ začal otec. „Ver, že ťa z celého srdca milujeme, ale inak to nešlo.“ Erica sa na nich prekvapene pozerala. „Čo to vravíš otecko? Veď sa predsa nič nedeje. Súvisí to s tým mužom na poli?“
Matka sa pozrela na jej otca. „Erica. Ten muž, keď si bola malá, ťa zachránil. Zachránil ťa pred svorkov vlkov. Dnes máš šestnásť a uplynulo od toho dňa už pätnásť rokov. Aj on zostarol, to je pravda, ale…“ zlomil sa jej hlas. Rozvlykala sa a po lícach jej začali tiecť slzy. „Elena, všetko bude dobré. Neplač,“ tíšil ju. „Ale nebude Róbert. Nebude. Prídeme čoskoro o syna a teraz aj o dcéru. Prečo si mu to len sľuboval?“ „Ver, že nechcel nič. Nič. Ja som mu nahovoril a to spolu s tebou, že si musí niečo želať.“ Elena sa rozvzlykala ešte viac.
„Dcérenka,“ začala potichu. „Pravdou je, že sme mu ťa v tú temnú noc sľúbili. Dohoda znela „o pätnásť rokov si prídem po ňu, keď bude vhodná na vydaj, o pätnásť rokov vezmem si ju“, ale budeme ťa môcť nevštevovať. Dnes v noci si po teba príde. Erica si vydýchla. „Ale veď to nie je také hrozné!“ Ale vtom si spomenula nato, že vraj o chvíľu prídu aj o syna. „Ale veď o Róberta ani o drobcov neprídete.“ Elena sa rozpalakala tentoraz s takou silou, že dopadla na kolená. Róbert si ku nej kľakol a tíšil ju. Potom začal s rozprávaním. „keď mal rok, prišiel za nami elf.“ „Elf?“ opýtala sa prekvapene Erica. „Veď elfovia neexistujú!“ „Ale existujú. Jedného si berieš predsa za manžela.“ Erica zalapala po dychu. „Ja si beriem za manžela elfa?“ Otec prikívol. „A nie hocijakého. Ohnivého. Volá sa Sirigen Ikaro. Je nádherný a má obrovské bohatstvo. Bude ti tam dobře. Aj nám dá penniaze na opravu domu a Róbert nebude…“ „Ja už nikdy neuvidím Róberta!“ Elena sa na ňu pozrela. „Uvidíš. Sú tu portály. V hájiku druidov a v elfom lese. A keď prejde cez hocijaký portál ocitne sa při tebe.“ Erica si vydýchla. „A čo s tým elfom?“
„Prišiel za nami. Nazývajú ho Hyvyden Varjo a je to jeden z najstarších elfov. Má vyše dvetisíc rokov ak si dobře pamätám.“ Erica si povzdychla. „A doniesol nám ukázať knihu. V nej bolo písané proroctvo. O našom synovi! Bude viesť eflov v boji proti ľuďom. My sa môžeme pridať na hociktorú ctranu alebo ostať na neutrálnej pôde. Rozhodli sme sa pridať na ich stranu. Veď tam bude náš syn?“ Otec si zotrel slzy. „A keď ťa zachránil pred vlkmi elf a sľúbili sme mu to čo sme slúbili, boli sme už nastorpo presvedčení, že sa pridáme na ich stranu.“ Erica sa zrzu rozplakala. Nevedela čo robiť. Proste len plakala a plakala.
„Je to dobrý chlap Erica,“ ozval sa jej otec. „Nemusíš sa báť. A Róbert to už nijako zvládne.“ Usmiala sa a objal ju. Veď o chvíľu jeho dcéra odíde. Domov sa už nevráti. Nikdy.

„Čiže, ja som sa sem mal dostať?“ Medúza prikívla. „Áno, ale keby som vás nenašla ja neviem neviem. Iste máte namierené do Eloni. Nemám pravdu?“ Elfka prikívla a ozvala sa ešte chladnejším hlasom. „Typujeme, že do konca Muladiru, ku východu, musíme ísť sami.“ Medúza prikívla. „Áno, musíte. Ja by som vás rada odprevadila, ale nemôžem,“ povdzychla si. „Muladir je nebezpečný, hlavne pre elfov z ľadových vrchov. Vraví sa, že ich chladné srdce sa môže roztopiť.“ Rahua nadvihla biele obočie. „Roztopiť?“ Medúza prikívla. „Tieto krajiny sú iné. Sú čarovné.“ „Prečo?“ opýtal sa Hyvyden a pozrela sa na mladú medúzu.
„Hyvyden Varjo. Jeden z najstarších elfov. Nie vždy sú najstarší najmúdrejší ako vidieť.“ Medúza pokrútila hlavou. „Itak tu môžete ostať len deň. Keby ste ostali dlhšie zabili by vás skôr ako by ste stihli pomyslieť na útek.“ Chvíľu išli potichu a potom sa Emrife ozvala svojím prázdnym hlasom. „Ale pokračujme. Nepovedala som vám otom srdci.“ Rahua slabo prikývla. „Ešte ste nám to stále nepovedali Emrife. Máte pravdu.“ Rahua jej vykala. Bolo to zvláštne. Každí jej tykal a bral ju ako menej cennú len zato, že je medúza. Pokrútila hlavou aby sa spamätala a začala.
„Vaša matka bola dcérou asi viete koho. Ľadovej kraľovnej.“ Rahua sa zamračila. „Ľadovej kráľovnej?“ Emrife sa na ňu pozrela. „Takže ku vám sa nedostali legendy. Aspoň nebudem hovoriť zbytočne.“ Usmiala sa. „Áno, ľadová kráľovná. Bola chladnejšia ako ktokoľvek iní. Nedokázala sa smiať. Ale jej srdce sa akokeby v týchto krajoch roztopilo. Začala sa usmievať. Začala žiť. Nikto nevie ako sa to stalo, ale niektorí vravia, že sa zamilovala. Do ohnivého elfa.“ Rahua nadvihla obočie a spýtavo sa na mladú medúzu pozrela. „Legenda vraví, že vraj ich láska nemohla vísť na povrch. Ľadová kráľovná si predsa nemôže vziať za manžela ohnivého elfa. Ale predsa len nastal zlom.“
„Aký zlom?“ opýtal sa Róbert, ktorý len ticho načúval. Medúza zastala a otočila sa tvárov k nim. „Splodila s tým elfom dieťa. Dodnes sa však nevie či to bola vaša matka, ale jedno je isté. Dieťa sa narodilo a bola to dcéra.“ Rahua sa zahľadela na medúzu. „A ozaj to mohla byť moja matka?“ Emrife prikývla. „Ale neviem to naisto. V legendách sa vravelo o kríži, ktorý mal každí ohnivý elf vytetovaný hneď po narodení na pravej lopatke. Niektorí vravia, že je to prosté zanmienko. Iní, že je to znak ohňa a skazy. Temnej duše týchto elfov.“ Pokrútila hlavou. Zahľadela sa na Rahuu, ktorá sa na ňu prekvapene dívala. „Tento kríž má aj kríženec.“ Rahua sa zahľadela na neďalekú sopku a potom opäť na Emrife. Pozrela sa na Hyvydena. „Niečo som o tej legende počula aj ja. Ale nechcela som jej veriť. Je to len legenda vravela som si,“ chladne sa zasmiala. „Ale čím ďalej, tým viac som mala pocit, že je to pravda. Keď som sa každí deň v ľadovom zrkadle pozerala na svoj chrbát a videla na pravej lopatke kríž, verial som tomu viac a viac.“ Stisla zuby a zavrela oči. Po líci jej stiekla slza, ktorá po dopadnutí na zem slabo cinkla a zmenila sa v malý diamant.
Emrife sa pozrela na zem. „Diamant,“ podotkla. „Potenciál ľadových elfov. Len slza, ktorá je z hlbokého vnútra sa zmení v diamant. Perlu či ľad. Podľa toho aká je slza pravdivá.“ Emrife sa dotkla Rahuinho líca. „Nikdy som nevidela elfku plakať,“ povedala slabým hlasom. „A vôbec som to nečakala od ľadovej elfky. Ani morskí neplačú.“ Zpustila ruku a pozrela sa na obzor. „Stmieva sa,“ povedala slabo. „Elfov tak skoro nezabijú, ale Róbert je vo veľkom nebezpečí. Rýchlo!“

Serena sa prechádzala po Eloni. Prezerala si nádhernú ručnú prácu remeselníkov. Ich domy boli nádherné. V každej jednej stene boli ručne povyrezávané obrazce podľa fantázie rodiny, ktorá daný dom obývala. Niektoré boli úplne jednoduché, iné zase zložité. Neprichádzala nato čoobrazce znázorňujú. Mračila sa a premýšľala čo by mohli znázorňovať. „Je to prastaré písmo nie obraz.“ Ozval sa zrazu hlas za ňou. Keď sa otočila stál tam mladý elf. „A vy ste?“ opýtala sa potichu. Mladý elf sa usmial. „Nespoznávaš ma?“ opýtal sa tichým hlasom. Na tvári mu už nevládol úsmev, ale tajomný úškrn, ktorý neveštil nič dobré. „Sailon, kedy ťa pustili?“ Sailon sa nahlas rozosmial. Hneď potom sa jej zahľadel hlboko do očí.
„Nikdy som nebol vo väzení. Nič zlé som neurobil.“ Stále sa usmieval a to ju znervózňovalo. Mal zelenšie oči ako predtým. Ako v časoch keď si myslela, že ho ľúbi. Dlhé blonďavé vlasy mal naopak svetlejšie. Vlasy tesne pred ušami mal zviazané do vrkočov. „A kde di potom bol?“ opýtala sa chladne. Usmial sa ešte zlovestnejšie. „Tam kde si ma ty sama dostala. Do hôr! Do vyhnanstva!“ začal na ňu kričať. A tromu rýchlymi krokmi bol pri nej. Stihla našťastie vytiahnuť meč.
Keď zbadal ostrie meča, zastal. „Ozaj by si bola odvážna zabiť ma?“ „Serena!“ začuli zrazu Sidanahin krik. Keď sa obaja pozreli smerom odkiaľ krik prichádzal zbadali Sidanah spolu s kitharkou Emibe. Z druhej strany sa však taktiež ozval krik. Keď sa otočili tým smerom stála tam Etresty. V ruke držala luk. Bola v bojovom postoji a bola pripravená vystreliť šíp. Dívala sa na Sailon s nenávisťou v očiach. Sidanah vytiahla z pošvy meč a Emibe bola taktiež pripavená k útoku.
Pozerali sa na Sailona s nenávisťou v očiach. Sailon sa zasmial. „Tvoje priateľky sa o teba boja. Ale veď nemajú prečo. Že, Serenita?“ Serena zavrela oči a ticho morskou elfštinou začala spievať.

„Život je krásny,
Ako melódia.
Elfsky jazyk ozýva sa,
V ušiach detí všetkych.
Nech na pomoc mi prídu sily,
Nech na pomoc mi prídu všetky živly.“

Keď dospievala zdvihla ruky a zaklonila hlavu. Roztočila sa a tentoraz ten istý text kričala do neba. Vietor začal fúkať neprimerane rýchlo. Dokonca ani elfky nevedeli čo sa deje. Emibe však áno. Tento jav už videla. Pritiahla si Sidanah čo najbližšie a zakričala jej do ucha. „Zapchaj si uši a ľahni si na zem!“ „Čo?“ skríkla elfka naspäť. Nepočula ani slovo. Emibe ju strhla na zem a ruky jej položila na uši. Vtedy Sidanah pochopila. Emibe prudko zamávala na Etresty a ukázala na Sidanah. Pochopila a taktiež si ľahla na zem. Sledovala ju.
Serena zastala a stále kričala do nebies. Vlasy jej viali okolo hlavy a z úst sa jej rinuli magické slová. Tlak vzduchu zosilnel a voda v riekach stúpla a začala sa vylievať z korýt. Zem sa začala triasť a všetky fakle v okolí sa zapálili. Obe elfky spoločne s kitharkou sa čo najviac pritlačili k zemi a začuli výbuch a následne výkrik Sailona. Potom už ostalo len nepreniknuteľné ticho. Sidanah zodvihla pomaly hlavu a začala sa dvíhať zo zeme spoločne s Emibe. Etresty už stále pri Serene a pomáhala jej na nohy. Z nosa jej tiekla krv. „Serena prosim ťa, vydrž ešte chvíľku,“ pošepla jej do ucha mladá elfka z hôr. Bolo už však neskoro. Serena omdlela.

(z archívu Heuréky, 2009, kvôli rozsahu nikdy nevyšlo v tlačenej podobe)