Busta P. J. Šafárika v Rožňave / foto: Maroš Dovec

Pavol Jozef Šafárik, meno Slováka, ktorého poznajú Česi, Srbi, Chorváti, ale aj Poliaci či Rusi. Meno človeka, ktorý položil základy skúmania slovanských jazykov, histórie Slovanov a ich výskytu na mape vtedajších európskych štátov. Meno človeka, vďaka ktorému dnes vieme napríklad aj to, že hlaholika bola skôr ako cyrilika.
Aký bol však jeho život?…

220. rokov.
Práve toľko ich práve dnes uplynulo odo dňa, kedy sa v Kobeliarove, ešte aj dnes malej a zabudnutej dedinke, narodil Pavol Jozef, ktorý zdedil meno po svojom predčasne zosnulom staršom bratovi. Jeho ostatní traja súrodenci sa s rodičmi do tejto dedinky prisťahovali zo Slavošoviec tesne pred jeho narodením a už po príchode sa z jeho otca, dedinského učiteľa, stal aj evanjelický kňaz. Práve on, jeho otec, ho vzdelával a podnietil Pavlovu túžbu po vzdelaní. A jeho matka mu ľudovými rozprávkami a piesňami prizvárala k srdcu obdiv ľudovej slovesnosti a lásku k národu, z ktorého vyšiel.

Ako desaťročný chlapec nastupuje Pavol Jozef na nižšie gymnázium v Rožňave, ktoré v tej dobe ešte sídlilo v budove vedľa potoka Drázus (dnes oproti autobusovej stanici) a jeho riaditeľom bol Ondrej Farkaš. Syn jedného z jeho učiteľov, Pavol Šarkányi, sa oženil so Šafárikovou sestrou Máriou. Po štyroch rokoch Pavol Jozef s výborným prospechom postupuje na vyššie gymnázium do Dobšinej, kde sa vyučovalo po latinsky. Šafárik ho v roku 1810 ukončil ako najvýbornejší žiak, ktorý v dnešnom ponímaní na úrovni B2 ovládal už v pätnástich rokoch okrem materinského jazyka ešte štyri ďalšie jazyky – latinský, nemecký, maďarský a český.

V nasledujúcom období sa stáva študentom lýcea v Kežmarku, kde ho zaujme najmä svet gréckych, rímskych ale aj nemeckých básnikov. V tomto prostredí blízko Tatier sa aj sám pokúša napísať básne (v češtine) a neskôr týchto 23 básní vydáva vo svojej jedinej básnickej zbierke – Tatranská múza s lýrou slovanskou. Zachovalo sa z nej, žiaľ, len niekoľko exemplárov, pretože väčšia časť nákladu v Levoči u tlačiara zhorela.
Kežmarské lýceum však do jeho vnímania sveta prinieslo ešte jednu zmenu. Práve tu sa mu dostal do ruky časopis Hlasatel český, v ktorom ho nadchli Jungmanove články o materinských jazykoch a o spriaznenosti slovanských národov.

V polovici októbra 1815, v čase narodenia Ľudovíta Štúra, začína dvadsaťročný Šafárik študovať na univerzite v nemeckom meste Jena. Zapísal sa síce na teologickú fakultu, pretože štúdium na nej bolo podporované ročným štipendiom 100 zlatých, ale navštevoval aj jazykovedné, filozofické a prírodovedné prednášky. Už počas vysokoškolského štúdia sa sústreďuje na získavanie informácií o jazykových a literárnych dejinách slovanských národov. Podniká cesty do blízkych miest ako Halle či Weimar, cestou domov sa nikdy nezabudne zastaviť v Prahe. Posledné prázdniny na Gemeri, v rodnom Kobeliarove, strávi v lete 1817.

Po dvojročnom pôsobení v Bratislave sa prihlási do konkurzu na pravoslávne gymnázium v Novom Sade (dnešné Srbsko). Náš 24-ročný Šafárik je v tomto konkurze úspešný a stáva sa nielen profesorom latinskej a gréckej poézie, ale hneď aj riaditeľom tohto gymnázia. Tu spoznáva Júliu Ambrózyovú, ktorú si v roku 1822 berie za ženu a v nasledujúcich jedenástich rokoch sa im narodí päť detí, z ktorých však v mladom veku umierajú tri. Rodinné starosti aj fakt, že vtedajšia vláda vydala nariadenie, podľa ktorého nijaký evanjelik nesmel zastávať úrad riaditeľa, spôsobili, že Pavol Jozef je z funkcie riaditeľa odvolaný. Ostáva tam učiť napriek ponukám z Kežmarku, Bratislavy, ale aj z Petrohradu či Berlína. On však dokončuje svoje Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí a Srbskú čítanku alebo Historicko-kritické osvetlenie srbského nárečia. Obe vydáva, pochopiteľne, v nemčine.

Od mája 1833 sa začína Šafárikovo pôsobenie v Prahe. Prežil v nej takmer 30 rokov. Spočiatku ako oficiálny tlmočník pre jazyk maďarský, poľský a ruský, neskôr ako cenzor českej literatúry a od r. 1841 ako kustód univerzitnej knižnice Karlovej univerzity a profesor slovanskej jazykovedy. V Prahe sa Šafárikovcom narodilo ďalších šesť detí, z ktorých nažive ostali len dve. Osobná tragédia ho ešte viac pútala k práci. Okrem spolupráce na nemecko-českej učebnici pre stredné školy píše a postupne vydáva ďalšie odborné jazykovedné diela, ktoré v tom čase inšpirujú štúrovskú generáciu k napísaniu takých básní akou bola napríklad Chalupkova hrdinská báseň Mor ho! Pavol Jozef Šafárik vydáva súhrn dejín slovanských národov pod názvom Slovanské starožitnosti a následne aj Slovanský národopis, v ktorom uverejňuje mapy rozmiestnenia jednotlivých slovanských národov, ich tradície, folklór, či identifikuje bôžikov pôvodných slovanských náboženstiev. Slovanský národopis už za jeho života prekladajú Rusi aj Poliaci, pripravuje sa preklad do francúzštiny.

V posledných rokoch svojho života skúma písomné pamiatky v hlaholike a cyrilike, pričom zisťuje, že hlaholika je staršia, a tak jeho poslednými dielami sa stávajú práve tie, ktoré súviseli s touto problematikou: Památky hlaholského písemnictví, Hlaholské zlomky, O pôvode a vlasti hlaholského písma.
Duševný stav Pavla Jozefa sa však zhoršuje. Prispelo k tomu najmä jeho sledovanie štátnymi inštitúciami, čítali mu dokonca jeho listy s ruskými vedcami. Pribúdali depresie, strach (aj o svoje deti, jeho dvaja synovia vstúpili do vojska – jeden ako dobrovoľník, druhý ako vojenský lekár – v tej dobe vojna medzi Rakúskom a Talianskom).

Po prvej mozgovej príhode sa jeho zdravotný stav rapídne zhoršuje, pribúdali dni plné depresie a chorôb. Dobrovoľne sa vzdáva práce v knižnici a pokúsi sa dokonca ukončiť svoju životnú púť predčasne. Často si v tých posledných mesiacoch spomína na rodný Gemer, na hory v okolí Kobeliarova, na ticho a pokoj, ktorý mu v Prahe chýba. Sám spomína: „Ako chlapec som zbieral jahody, v potoku som chytal ryby a raky.“
24. júna 1861 upadol do bezvedomia a o dva dni nato skonal. Mal 66 rokov.
Česť jeho pamiatke.