foto: www.minedu.sk

Na začiatku bola pozvánka. Od ministra školstva. Petra Pellegriniho, ktorý sa medzičasom stal dokonca predsedom parlamentu. A tak som sa 11.11. 2014 vydal na výlet do hlavného mesta, do Bratislavy.  Slávnostná ceremónia sa mala odohrať v štátnom hoteli Bôrik. Bôrik sa týčil na kopci neďaleko Dunaja, a tak poskytoval nádherný výhľad na skoro celú Bratislavu. Zvonku nijako neohúril, ale keď som vošiel dovnútra, prišiel som na to, kam idú peniaze z daní našich rodičov. Všetko bolo luxusné, hodné zrejme aj piatich hviezdičiek.

V spoločenskej miestnosti sa začali zhlukovať ocenení a ich doprovod. Na privítanie sme mali prichystané takzvané „menšie“ občerstvenie. Jednoducho plné stoly slaných a sladkých koláčov, pitia od výmyslu sveta, a to sa dokonca niektorým oceneným športovcom (obzvlášť jednému vzpieračovi) zdalo málo. Ja som bol vyznamenaný za zlatú medailu v medzinárodnej biologickej olympiáde v Grécku (a ja som sa na nedostatok jedla nesťažoval :)). Akonáhle sa mi už miestnosť zdala preplnená, zavolali nás na generálku. No a nemá sa človek zľaknúť?! V hlave sa mi začali víriť myšlienky o tom, či nebudem musieť niečo pred všetkými hovoriť alebo ďakovať. No začali nám len vysvetľovať, ako máme k ministrovi prísť, ako mu podať ruku a kam sa otočiť, aby nás médiá odfotili. Celé mi to pripadalo dosť komické. Na to nás nechali hodinu čakať a znovu nás nahnali do miestnosti, kde sa to celé malo odohrať. Minister meškal… Ale hneď ako vošiel, som mu to odpustil. Nečakal som takého mladého, sympatického a vysmiateho politika. Dokonca všetko čo vravel, malo hlavu a pätu a dalo sa na tom aj celkom dobre zasmiať. Celé oceňovanie prebehlo v uvoľnenej atmosfére, ktorú spríjemňoval folklórny súbor z Bratislavy. Našťastie, nehral až príliš často a veľa, a tak to človeka nenudilo a dokonca sa to ľuďom aj páčilo.

Keď som prišiel na rad, vydal som sa oproti Pellegrinimu, on sa usmieval, tak som sa usmieval aj ja :). Podal mi ruku, každému niečo povedal, ale ja si už nepamätám, čo vravel mne. Dostal som od neho pamätný list Svätého Gorazda a poukážku do Martinusu. Keď sa skončila oficiálna časť, pozvali nás na recepciu. Opäť tony jedla, tentokrát vareného. Všade boli švédske stoly s kuchármi, ktorí vám nabrali všetko, čo ste chceli. A chudák minister sa musel s každým fotiť. Tak sme sa s ním odfotili aj my 🙂  Najedený a spoločensky unavený som sa vybral znovu na cestu domov.

F. Lörinc, VIII.OA (oktáva)