Sadíme les! (2.časť)

Po toľkých informáciách nás už poniektorých prešla chuť sadiť. No keď sme započuli, že po práci máme sľúbenú opekačku, rýchlo sme zmenili názor. Rozdelili sme sa do troch skupín, každá bola pod vedením jedného lesníka alebo pani lesníčky. Vydali sme sa na miesto, kde budeme sadiť malé sadeničky. Naša skupina mala miesto pri bystrom potoku na strmšom kopci a našou úlohou bolo vysadiť smreky. Pán lesník nám ukážkovo vysadil prvý stromček, a potom to už bolo len na nás. Chopili sme sa krompáčov, zobrali si aspoň 10 sadeníc a našli si vhodné miesto na sadenie.

No keď som prvýkrát zaťala do tej tvrdej pôdy plnej kameňov a koreňov, rýchlo som oľutovala, že som si zobrala až desať sadeníc. Nikdy by som nepovedala, že to je až taká ťažká práca. Všetci sme usilovne kopali, sadili, utláčali, kopali, sadili, utláčali. A zrazu bolo už aj desať sadeníc málo, a tak sme si brali viac a viac. Nikto sa nechcel nechať zahanbiť a tak sme všetci makali. Dokonca aj pani profesorka kopala a sadila jedna radosť.

Postupne sme sa presúvali z jedného miesta na druhé. Niekde nás potešila mäkká pôda, niekde zas nahnevala žihľava, no sadili sme ďalej. Po hodnej chvíli sme všetci plní radosti, že už nám neostáva veľa zvyšných sadeníc, zišli na cestu. No mýlili sme sa a sadeničiek bolo ešte viac než dosť.

Uvedomila som si však, akú dôležitú vec pre celé ľudstvo robíme, a to nás nakoplo ďalej. Sadili sme a sadili, až sme vysadili poslednú sadeničku. Všetci sme boli značne vyčerpaní, no plní radosti, samozrejme nielen z toho, že už máme konečne koniec, ale najmä z toho, akú dobrú vec sme urobili. Pán lesník nám oznámil, že sa našej skupinke šiestich žiakov a jednej pani profesorky podarilo vysadiť 220 stromov! Boli sme na seba patrične hrdí.

Presúvali sme sa naspäť do hlavného stanu, so škvŕkajúcimi bruchami túžiacimi po fajnej slaninke či klobáske. Pán lesník nás vychválil, že sme odviedli výbornú prácu – dokopy sa nám podarilo vysadiť až 510 stromov. No predsa len podotkol, že bežní robotníci musia každý jeden za deň vysadiť až 150 kusov sadeníc! Po takomto zážitku už môžem povedať, že je to naozaj ťažká práca, no o to lepší pocit z toho je.

Keď sme sa blížili ku chate, už sme počuli praskanie dreva v ohníku a vôňu slaniny. Postupne sme sa vrátili všetky tri skupiny. A prešli sme na tú lepši časť dňa – opekanie. Chutilo nám tak ako nikdy (asi sme veľmi vyhladli). Tento deň sme ukončili spoločnou fotkou pri nami vysadenom novom poraste a vyčerpaní sme sa Áviou vracali naspäť do školy.

Za väčšinou našich krásnych a zdravých lesov stojí ťažká a precízna robota lesníkov. Aj vďaka nim sú naše lesy stále zelené, a kým na to budú dávať pozor, budeme mať vždy dostatok stromov.

Pridaj komentár