Moje každodenné budenie sa do školy znamená strastiplnú cestu do kúpeľne a následný úľak, keď zbadám svoj rozospatý ksicht, ktorý mi veľmi drsným spôsobom naznačuje, že ma čaká ďalší „produktívny“ deň.

Deň v tej starej budove, ktorá zvnútra pôsobí  moderne a zvonka sa rozpadáva. Do budovy, v ktorej sa v zime nedá vydržať. Síce vymenili staré pece za radiátory, no nezdá sa mi, že ostali nejaké peniaze aj na zaplatenie kúrenia. Neviem, čo som komu urobil, keď ma „ten tam hore“ takto trestá, ale po chvíli depresívnych úvah sa vyberiem do školy.

Po prvej hodine, ktorú zväčša prespím a niekedy to ťahám aj na druhej hodine, sa pred vchodom do školy začínajú schádzať žiaci s „dýchacími“ problémami, ktorí chcú využiť nepozornosť dozoru a odskočiť si na jednu „zdravotnú“. Nepatrím síce k nim, ale tiež by som chcel apelovať na nášho pána riaditeľa, aby poupravil dĺžku prestávok. Náš supermoderný školský systém presúvania sa do iných tried totiž zapríčiňuje „zápchy“ na chodbách. Kým zídete z horného poschodia celkom dole, tak ľudia s „problémami“ močového mechúra, alebo jednoducho hladní, nestihnú ísť ani na WC či do bufetu. Keď nie ste „kulturista“ alebo nejaký „profesionálny“ športovec, tak máte veľké problémy vyšliapať všetky tie schody. Niektorí žiaci tieto stavy najmä pred písomkami riešia tým, že sa odoberú do „mimoškolských“ zariadení, ktoré nazývame zubár, môj lekár alebo všetkým dobre známe rodinné dôvody. Tí, ktorí si to nevedia vybaviť, budú musieť zase čeliť útokom postáv z histórie a ľudovej slovesnosti. Častokrát, aby ste vôbec prežili, musíte brať lieky nazývané aj mobily, smarfóny a tak. Alebo si vybudovať imunitu, mať všetko na „háku“ 🙂 Čo myslíte, kam v tomto rozdelení študentov patrím ja?