Je ráno. Každý je napätý z očakávaného skúšania z angličtiny. Konečne prichádza Tá osudová chvíľa . Vyvolávanie. No najprv pani profesorka mala potrebu skontrolovať, koľko z nás žiakov je poriadnych a prečítalo si odkaz na edupage ohľadom donesenia nových kníh na hodinu. Nanešťastie – ja som nepatrila medzi tých, ktorí si odkaz prečítali a knihy som tým pádom so sebou nemala. Úžasný nápad jedného z mojich spolužiakov bol, aby odpovedať ako prví išli tí, ktorí knihy nemali. V mojej hlave nastala búrka. Nevedela som čo spraviť skôr, či si zmeniť meno na Antonita Chuanita Bonita Parmezany a migrovať do Mexika, kde by som po zvyšok svojho života pojedala takos a chodila sa kúpať každý deň, alebo zabiť Aurela, ktorý to celé spáchal. Študentov bez kníh nás bolo päť a čuduj sa svete, ja som prvá v abecednom zozname a nešla som odpovedať hneď ako prvá. Ťažko povedať či to bolo lepšie alebo horšie, lebo čím dlhšie som musela sedieť na mieste a znášať ten pocit bezmocnosti, tým viac ma to ničilo. Nastal ten čas, kedy pani profesorka oznámila moje priezvisko. Presunula som sa do prvej lavice a čakala som na zadanie témy. Našťastie – jednotka 🙂