Je ráno. Ako si tak znudene čakáme na vlak na stanici, ktorý už akosi zvykom na našom gemerskom ťahu Slovenskom tradične mešká, konečne príde korenie, ktoré nám túto nudu na chvíľu odstráni. Pani, ktorá ma už len svojím šarmom a komunikáciou pri okienku s lístkami ohúrila natoľko, že som sa s ňou vôbec nechcel dať do reči. Nechcem povedať, že by bola zlá, no poznáte to – keď niečo nemá konca kraja a neviete ako z toho vykľučkovať… Čo čert nechcel, tetka ide oproti mne a ja si v hlave hovorím: „Len nech ide ďalej bez komunikácie so mnou“. No ako naschvál. Zastala pri mne. Prehltol som. Nevedel som, aký typ rozhovoru mám očakávať. Všetko bolo v poriadku až kým tetka nezačala riešiť moje nahodenie v obleku a moju prípadnú svadbu v blízkej dobe. Tetuška, neopúšťajúc sa svojského humoru, púšťa ďalšie zvedavé otázky ako DJ na diskotéke.

Tou najväčšou čerešničkou na celej konverzácii bolo, keď som dostal informáciu, že ypsilon nám založil Ladislav Štúr. „Nie, nie, pani, Ladislav určite nie, je to Ľudovít, a ypsilon nám založil pán Hattala…“ Ani som nestihol dopovedať že aj s Hodžom a starenka ma prerušila, že sa mýlim. Nakoniec sa mi podarilo z tohto ranného budíka na železničnej stanici v Rožňave vykľučkovať, lenže keď som zistil, že cestujeme rovnakým vlakom, hneď ma zalial studený pot. „Prosím, len nech nesedíme spolu,“ zaúpäl som v duchu a bol som pripravený stať sa prvým, komu sa podarí ujsť z vlaku za jazdy bez úrazu, pretože úraz by po ďalšom rozhovore utrpelo moje psychické zdravie.