Na večné veky

,,Som slnko. Svietim, žiarim, pálim. Kto sa ku mne priblíži neprežije. Som láva. Vždy žeravá tekutina pohltila môj povrch a sama sa ním stala. V čadičovom srdci ukrytom v mojom strede nie je nič, len žiaľ a hnev. Kedysi dávno som strašne ublížilo jednej slnečnici a odvtedy sa nenávidím. Nenávidím svoju veľkoleposť, nenávidím tú horúčnosť.“ Toto jedného dňa rozprávalo slnko mesiacu. Slnko plakalo svoje ohnivé slzy a zalievalo nimi svet. Všetko vysychalo a chradlo.

Do tohto spáleného sveta prišla fialka. Toto jemnučké kvieťa vyklíčilo jedného rána priamo pod dubom. Keď to starý dub uvidel, rozplakal sa. Nechcel veriť tomu, že fialka prišla zomrieť. Keďže bol už vyčerpaný z odolávania slnku, po tomto pohľade zaspal na veky.

Ibaže sa stalo niečo neuveriteľné. Z jeho sĺz vznikol mrak. Obláčik maličký ako cukrová vata, ale predsa dokázal plniť svoj účel – tienil. Posadil sa do vzduchu a pozeral sa, ako kvietok rastie. Keďže fialka mala tieň, dokázala prežiť takú horúčavu. Keď po prvýkrát uvidel oblak, spýtala: ‚‚Obláčik, prečo mi tieniš a nedovolíš mi uzrieť slnečný jas?“ Oblak len neurčito mávol rukou a zmenil tému.

Fialka a mráčik sa stali najlepšími priateľmi. No fialke to nedalo a vždy len nabádala oblak aby sa uhol. Jedného dňa oblak so súcitom v hlase povedal: ‚‚ Ak ti to urobí radosť, nech je tak!“ Vtom sa oblak začal cvrkávať. Kvapky kropili zem. Pršalo. Potom už mraka nebolo.

Keď slnko videlo, že ho má niekto na tom svete naozaj rád, zarazilo sa a znovu porozmýšľalo o svojich myšlienkach. Nesmie tak páliť, už len kôli tejto malej rastlinke a obetavému oblaku nie. Tak aj bolo. Slnko sa rozhodlo správne. Lúky zakvitli, potoky sa naplnili a aj obetavý oblak sa odparil.

Pridaj komentár