Musím priznať, že môj postoj k tejto knihe sprvu nebol najpozitívnejší. Stavala som sa k nej značne skepticky. Tematika vojny ma nikdy príliš nezaujímala, skôr som sa jej stránila, pretože vojny som vždy považovala za mrhanie ľudskými životmi. Avšak už po prečítaní niekoľkých riadkov som si uvedomila, že s autorom tejto knihy, E. M. Remarquom, zdieľam rovnaké názory a staviam sa k tejto tematike rovnako ako on.
Zaujal ma spôsob, akým hneď v úvode autor opisuje prostredie. Prihovára sa nám prostredníctvom hlavného hrdinu, ktorým je chlapec približne rovnakého veku, v akom sme teraz aj my sami. Stačí, keď si človek len trochu predstaví ich situáciu, vcíti sa do ich kože, zžije sa s príbehom chlapcov, ktorí museli zrazu dospieť. Potom už nie je ťažké vžiť sa do ich pocitov.
Erich Maria Remarque ma týmto dielom prinútil uvažovať. Jeho detailný, a predsa citlivý, miestami humorný a dojemný opis situácií a udalostí, ktoré sa odohrali v kasárňach a neskôr na fronte, ma donútili zamyslieť sa ako by som sa v takej situácii zachovala ja. Žijeme v časoch, kedy nám do životov nezasahuje vojna a nestretávame sa každodenne so smrťou. A už vôbec nie so smrťou našich najbližších, ktorí by zomierali zbytočnou vojnou ako hrdinovia, ktorými sa v skutočnosti vlastne nikdy nechceli stať. Dokážete si to predstaviť?
Ich životy ovplyvnil  najviac jeden učiteľ, ich učiteľ Kantorek, ktorý ani nie je jednou z hlavných postáv. Na túto postavu som sa hnevala ešte väčšmi než na vojakov, ktorí si navzájom ubližovali a na poliach sa strieľali. Kantorek bol vo svojej podstate naivným človekom, ktorý ani zďaleka netušil, o čom vojna je. Vnímala som ho ako zbabelého slizkého muža, ktorý svoje sny pretavoval do mladých chlapcov, ktorým nahováral veci, o ktorých sám nemal žiadne vedomosti. Presvedčil ich narukovať na vojnu, no sám ostal v bezpečí medzi štyrmi stenami školy. Najhoršie je uvedomenie si, že to zrejme neboli jediní chlapci, ktorých ako učiteľ presvedčil narukovať. Ešte horšie je však uvedomenie si faktu, že v celom vtedajšom Nemecku, ba čo viac, po celom svete sa našli tisíce takýchto plytkých ľudí s prázdnymi rečami, ktorí s nadšením a nevedomky posielali nevinné deti na istú smrť! Pretože ak nepadli v boji, časť ich vnútra bola určite poznačená a niečo v nich zomrelo.
Posledným silným dojmom, ktorý vo mne po prečítaní diela ostal, bola už len nečakaná smrť Paula Bäumera, hlavnej postavy, ktorá sa až do konca prizerala smrti, dotýkala sa jej, čitateľ sa vžil do jej rozpoloženia a keď zrazu v posledných riadkoch knihy Paul zomiera, je až prekvapujúce, ako to človeka zasiahne. Ešte dlho som mala pocit, že mi zomrel niekto, koho som mala rada, veď som dokonale poznala jeho vnútro.
Vážení prítomní, ešte raz chcem vyzdvihnúť hĺbku tejto knihy, veď určitú chvíľu ešte naozaj trval aj môj hnev na autora, ktorý moju obľúbenú postavu zabil. Nakoniec som si však uvedomila, že to nebol autor, kto Paula zabil. Bol to život, kto priniesol Paula do hrobu. A to zrejme bolo aj cieľom Ericha Mariu Remarqua, keď toto dielo písal.
Je to teda všetko, čo som k tomuto dielu chcela vyjadriť. Ďakujem za vašu pozornosť a príležitosť vyjadriť sa.