Prijímačky, pre niekoho stresujúce, pre niekoho hračka. Keďže ja a moji spolužiaci ich už (našťastie) máme dávno za sebou, tak dnes (keď sa konali na našej škole), my sme boli v rámci voľna od učenia opekať na rožňavskej zelenej terase.

Šéfkuchár som bol ja a môj spolužiak Kiko. Založili sme si oheň v ohnisku a začali sme brúsiť hroty konárikov, aby sa na ne dali fajne napichnúť chutné špekačky. Avšak pri špekačkách to nezostalo a my dvaja sme sa dohodli, že si donesieme aj poriadne a chutné kuracie mäsko, ktorým sa nikdy nič nepokazí.

Kvôli tomu som dotrepal metrový rošt až z Betliara, konkrétne z môjho grilu, aby sme si mohli dopriať takýto chutný obed. Samozrejme sme si lámali hlavu nad tým, čo a ako spraviť, aby bolo všetko tip-top, dokonca sme raz rošt museli chytať, aby nám aj s mäsom nespadol ho žeravej pahreby, ale našťastie sa nakoniec všetko zachránilo a ani gram jedla neostal nazvyš.

Fajne sme sa so spolužiakmi napapali a s úsmevom na tvári sme sa aj pozabávali a bolo nám veselo, samozrejme všetko doprevádzala chytľavá hudba. Oheň sme mali po celý čas pod kontrolou a z ohraničeného ohniska nevyšiel. To si fakt neviem predstaviť nás ako hasičov, ktorí musia hasiť špekačky a kuracie mäso. Bol to deň plný zábavy, humoru a hlavne dobrého jedla. Spolužiaci (aj SPOLUŽIAČKY) nás pochválili, že sme veľmi schopní (a gurmáni) a že sme veľmi dobre navarili (teda upiekli).

Takže aj takto sa dajú vnímať prijímačky – niekto si láme hlavu v škole na lavici nad rovnicou z matiky, a my zase nad tým, ako správne napasovať rošt nad ohňom a ako kvalitne upiecť chutné mäsko.