Nie je to vtipné ako si my, ľudia, všímame viac, čo tí druhí neurobia, ako to, čo reálne dokázali?

Prídem domov. Nesadnem si pred telku, ale vezmem do ruky vysávač. Pobehám s ním celý byt a keď už som vo švungu, tak rovno aj prach utriem. Nik to však nevyzdvihne. Upratujem predsa bežne. Od mojej sociálnej roly ako dcéry, sa to jednoducho očakáva. Tak čo je na tom?

A čo ak prídem s dobrou známkou? Samozrejmosť. Ako študentka mám predsa len jednu jedinú povinnosť – pripravovať sa na hodiny.

Príde večer a s ním čas tanečného tréningu, kde sa naučím nové kroky. Hádajte, čo na to tréner? Nič. Tak to má skrátka byť.

Nevynechám jediný tréning vo fitku? Asi mám pevnú vôľu. Navarím rodine večeru? Matky to robia pre svoje deti každý deň a nikto sa nad tým dvakrát nepozastaví. Tak prečo by som to nemohla raz spraviť i ja? Vynesiem smeti? Veď sú aj moje…

Ak však nejakou náhodou zabudnem alebo nestihnem umyť riad…. ,,Zase si ma ten riad počkal? Nie si už náhodou doma celkom hodnú dobu? Čo si celý ten čas robila?“

A ak nestihnem dokončiť úlohu? ,,To naozaj? Práve vy? Ste predsa vzorná študentka. Čo sa s vami deje?“ Rozumiem, nemám toho predsa tak veľa, aby som mohla nestíhať a na zabúdanie ešte nemám vek.

,,Už dlho si nevarila.“

,,Minule si hovorila, že cvičíš ale dlho som ťa už nevidela v posilke. Kedy si tam vôbec bola naposledy?“

Ak sa zrazu neusmievam, tak som asi náladová. Čo by už len mňa mohlo trápiť?! A ak náhodou neuspejem, tak som sa nesnažila dosť. Paradox, nie?

Tak tu teraz sedím a zamýšľam sa nad tým, akým spôsobom ako spoločnosť vnímame svet a seba navzájom. Kážeme o tom, aké sú radosť a šťastie dôležité, no všímame si samé negatíva. Každý deň máme dôvod na úsmev, no my sa stále niekam ponáhľame a sťažujeme na všetky starosti daného dňa. No čo ak by sme napríklad namiesto lamentovania nad neutretým prachom, povedali len: ,,Veď ma to dozajtra počká. Dnes som už urobil(a) dosť a som na seba hrdá.“ Alebo: ,,Nevadí, že ti ten test nevyšiel. Včera si predsa prekonala svoj strach a prvýkrát si išla cvičiť do posilky.“

Čo mi príde ešte vtipnejšie je fakt, že od ostatných očakávame, že budú konať presne podľa našich predstáv. Ideálne bez toho, aby sme im povedali, čo od nich vlastne chceme. Veď prečo by som mala kamarátke povedať, že mi vadí, keď vykročí z miesta ľavou nohou namiesto pravej? Je predsa úplne jasné, že by som ocenila, keby to zmenila. A ja by som si zase mala vedieť domyslieť, že práve dnes je ten deň, kedy musia byť utreté všetky hlúpostičky vo vitríne. Babka na nich dnes predsa pozrela polkrát viac ako bežne.

No čo už. Mohla by som na túto tému pokojne napísať aj ďalšie dva či tri odseky, no napriek tomu asi my, ľudia, zostaneme takíto. Paradox, však?

A možno, len možno, sa na nás usmeje šťastie a my sa ráno zobudíme s úsmevom na tvári, pretože na ten neumytý riad, si už o pár dní aj tak nikto nespomenie.