Do natrieskaného autobusu sa natlačí nepríjemná pani s jemným porastom pod nosom. Všimla som si ju hneď, keďže jej svetlé fialové vlasy (ktoré naše staršie obyvateľky považujú za trend) svietili i pod rannými mrákotami. Keď sa daná pani chytila môjho sedadla a stretli sa nám pohľady, vedela som, čo urobiť. „Nechcete si sadnúť?“ opýtala som sa jej čo najmilšie. „Starenke“ sa nadvihlo namaľované obočie, vrásky akoby zmizli a ona vyštekla : „No ešte že…!“ Tu som prehltla pálivú chuť jej odvrknúť a ani sa nepohnúť. Postavila som sa s mojimi troma taškami snažiac sa vytlačiť von. Pani do mňa strčila a sadla si akoby sa nechumelilo. Nijaký úsmev ani ďakujem. Odmalička ma učili úcte k starším. Ale ako mám byť ja tá zdvorilá, keď  niekto, kto mi má byť príkladom, sa správa ako posledný lump? Veď pribúdajúce roky vám negarantujú výsadu byť nepríjemný…