Výlet do Domice
Zásluha? Aj takto by sme mohli nazvať náš pozoruhodný výlet do jaskyne Domica počas maturít. Pre niekoho utorok mohol byť dňom strachu z neznáma, deň, kedy si štvrtáci uvedomili, že ich čas na tejto škole sa kráti. Pre niekoho to zase mohol byť obyčajný deň na gympli – jedna dve písomky, možno aj nejaké skúšania. No pre študentov triedy sexta a kvarta nie. Tí stáli ráno o deviatej na ihrisku očakávajúc autobus, ktorý mal byť ich vykúpením. A veru aj bol. Hneď od začiatku sme vedeli, že pre nás pripravili niečo extra. V návratke sa uvádzala prehliadka jaskyne v tzv. „veľkom okruhu“ takže sme tušili, že budeme vidieť niečo viac ako bežní smrteľníci.
Do natrieskaného autobusu sa natlačí nepríjemná pani s jemným porastom pod nosom. Všimla som si ju hneď, keďže jej svetlé fialové vlasy (ktoré naše staršie obyvateľky považujú za trend) svietili i pod rannými mrákotami. Keď sa daná pani chytila môjho sedadla a stretli sa nám pohľady, vedela som, čo urobiť. „Nechcete si sadnúť?“ opýtala som sa jej čo najmilšie. „Starenke“ sa nadvihlo namaľované obočie, vrásky akoby zmizli a ona vyštekla : „No ešte že…!“ Tu som prehltla pálivú chuť jej odvrknúť a ani sa nepohnúť. Postavila som sa s mojimi troma taškami snažiac sa vytlačiť von. Pani do mňa strčila a sadla si akoby sa nechumelilo. Nijaký úsmev ani ďakujem. Odmalička ma učili úcte k starším. Ale ako mám byť ja tá zdvorilá, keď niekto, kto mi má byť príkladom, sa správa ako posledný lump? Veď pribúdajúce roky vám negarantujú výsadu byť nepríjemný…
