Rušňovodičov na Slovensku je v súčasnosti nedostatok (stále väčší) a včera v Košiciach protestovali železničiarski odborári. Pre dnešné interview som sa rozhodla osloviť skúseného rušňovodiča Dušana Šmelka z Rožňavy, ktorý má na krku 70-ku, no ešte stále pracuje, a tak skoro ani nemá v pláne skončiť. Práca rušňovodiča je jeho povolaním a najväčším koníčkom zároveň. Najprv pracoval ako rušňovodič osobných vlakov, no teraz sa plne venuje len nákladným. Často s nimi vycestuje aj do Maďarska, do Poľska či do Česka a dnes som mu o jeho práci položila pár otázok…

Ako ste sa dostali k práci rušňovodiča?
Po ukončení strednej školy v Košiciach som začal pracovať v RD (rušňovom depe) Plešivec. Bol som zaradený ako elektrikár-opravár rušňov s tým, že už som bol kandidátom na rušňovodiča. Po návrate z povinnej vojenskej služby v roku 1974 som začal chodiť na kurzy, aby som sa mohol stať rušňovodičom, ktoré pozostávali z dvoch častí (dopravná a technická) a trvali šesť až osem mesiacov. Po dokončení kurzov a úspešnom zvládnutí skúšok som dostal preukaz rušňovodiča a začal som pracovať pod dozorom staršieho kolegu.

Kedy ste sa rozhodli stať rušňovodičom? Bol to detský sen alebo ste sa tak rozhodli až neskôr?
Mojím detským snom, ako aj pre veľa iných chlapcov, bolo šoférovať veľké nákladné autá, no keď som mal približne 12 rokov, začal som zvažovať aj iné povolania. Môj otec, ktorý bol celý život rušňovodičom a mojím vzorom, ma vzal párkrát previezť sa vlakom. Vtedy som si uvedomil ako veľmi sa mi táto práca naozaj páči a bolo rozhodnuté.

Čím je táto práca zaujímavá a odlišná od iných?
Mne osobne sa táto práca veľmi páči, aj keď som na rušni sám. Nie je monotónna, nakoľko ste stále v pohybe. Môžete takto vidieť veľa krásnych a zaujímavých miest.

Aká je vaša obľúbená trasa na rušni?
Nakoľko ma moja práca veľmi baví, užívam si každú jednu. No keby som si mal vybrať jedinú, tak je to asi trasa z Košíc cez Žilinu do Bratislavy. Vtedy si uvedomíte si, aké je to naše Slovensko naozaj krásne. Keď vidíte všetky tie hrady – Trenčiansky, Považský… je to nádherný pohľad.

Ako a v čom je náročné vaše povolenie?
Nemôžem povedať, že by bola moja práca fyzicky náročná, skôr psychicky. Nakoľko musíte pracovať aj v noci, počas víkendov, sviatkov… Hlavne je to veľká zodpovednosť. Keď sa pomýlite v kancelárii, máte možnosť papier pokrčiť, zahodiť a začať od začiatku, ale v mojom povolaní to tak nefunguje. Tu musíte byť stále v strehu.

Ako by ste opísali náplň vašej práce niekomu, kto o nej nikdy nepočul?
Ako prvé mi napadlo povedať, že šoférujem vlaky. No ja vlastne riadim rušeň, ktorý ťahá celý vlak s vagónmi. Nemôžem totiž doslova povedať, že šoférujem, nakoľko zabočiť nedokážem. (Smiech.) Ak je predo mnou na trati prekážka, jediné, čo môžem urobiť, je vlak zastaviť.

Je náročné pracovať a zostať sústredený v nočných hodinách?
Ja osobne nevnímam rozdiel medzi prácou cez deň a v noci. Sústredený musím byť rovnako. No za 50 rokov strávených na rušni, som si zvykol aj na nočné.

Ako je možné, že ste pri vašom povolaní vydržali viac ako 50 rokov?
V začiatkoch, keď som bol mladý, to bola frajerina. Keď ľudia nastupovali do vlaku, videli, kto je zodpovedný za ich bezpečnú dopravu. Posledné roky vozím už len nákladné vlaky. Ak máte prácu, ktorá vás baví, tak ako mňa, neponáhľate sa do dôchodku.

A čo váš voľný čas? Stíhate si aj oddýchnuť?
Dalo by sa povedať, že áno, no väčšinu voľného času trávim s rodinou. Vlastne, aby som bol presný, strážim vnučke psíka. (Smiech.)

Tešíte sa už na právom zaslúžený oddych na dôchodku?
(Smiech.) No…mám už svoje roky a už by som mohol odpočívať doma na dôchodku, no stále ma to ťahá späť na rušeň. Čiže kým lekári a skúšajúci z predpisov majú so mnou trpezlivosť a púšťajú ma ďalej, tak nemám v pláne skončiť. Práca rušňovodiča je moja srdcovka.

Ešte raz by som sa chcela poďakovať pánovi Dušanovi Šmelkovi, že si našiel čas na tento rozhovor.