Každý sa nás odmalička pýta, čím chceme byť, keď budeme veľkí. Nie je to už tak trochu otravné? Ako môže päťročné dieťa vedieť, čím bude o pätnásť alebo dvadsať rokov. Avšak najhoršie je, že dospelí si už sami predstavujú našu budúcnosť a pri tom všetkom sme ešte ani nezačali skutočne žiť. Iróniou je, že nikto nikdy dopredu nevie, kam ho vietor zaveje. Všetci máme plány, ktoré by sme radi uskutočnili. Každý z nás má cieľ, ktorý by rád dosiahol. Miesta, ktoré by rád objavil, nie sám, ale s niekým. Vytvoriť si spomienky na celý život. Aj ja ich mám.
Mojím najbližším cieľom je úspešné zvládnutie maturitných skúšok či už tých písomných a neskôr aj tých ústnych. Následne dosiahnutie ďalšej méty, ktorou sú prijímacie skúšky na Univerzitu Komenského v Bratislave. Samozrejme všetko závisí od prípravy a výsledkov, ktoré dosiahnem na maturite. Vráťme sa radšej späť k téme.
Sny sú len naše predstavy a osud sa s nami zahrá úplne nečakane. Môžeme mať náš život vymyslený do detailov, aj tak sa vždy niečo zmení, niečo pokazí. Mám sen. Sen, ktorý je reálny. Nie hneď teraz. Raz, keď dospejem a nebudem sa strachovať či moje rozhodnutie bolo alebo nebolo správne. A vybudujem svoj trón z popola ako fénix, ktorý sa mení na popol a z popola aj ožíva. Budem na seba hrdá, pretože som dokázala viac ako som od toho očakávala.