Hviezdoslavov Kubín vo mne stále vyvolá príjemné pocity, nakoľko s ním mám zviazaných množstvo spomienok. Na základnej škole som sa tejto súťaže totiž zúčastnila každý rok a vždy ma to veľmi bavilo.

Preto som bola veľmi rada, že som sa tejto súťaže mohla zúčastniť aj z hľadiska diváka…

Dňa 15. februára súťažili žiaci starších ročníkov. Bola som prekvapená keď som videla, že súťažiacich dokážem spočítať na jednej ruke. Vyzerá to tak, že čím sme starší, tým náročnejšie je pre nás nájsť si čas na takéto aktivity. Niektoré prednesy ma zaujali viac, iné menej. Najviac ma však zaujala jedna poézia. Jej hlavnou myšlienkou bolo: svet je ohromné miesto, kam sa narodiť. Recitátor to podal pútavým spôsobom a text mal taktiež ďaleko od nudy, takže som sa k nemu v myšlienkach vrátila aj neskôr. Pred vyhodnotením sme si s mojím tímom, alias mojimi spolužiakmi, pripravili poradie, v akom by sme súťažiacim udelili ceny my a nakoniec sme sa úplne zhodli s porotou.

V utorok, 20. februára som opäť zavítala do školskej auly, tentokrát sledovať výkony mladších spolužiakov. Tu sa už súťažiacich našlo viac, čo ma z jedného pohľadu potešilo, no z druhého mi bolo jasné, že to ešte chvíľu potrvá, kým sa dostanem na obed. Po milom príhovore pani profesorky sa súťaž mohla začať. Na všetkých súťažiacich bolo vidieť, že zo seba naozaj dali všetko a túžili obsadiť pomyselný stupeň víťazov. Pár textov mi bolo známych a jeden z nich som dokonca na prvom stupni základnej školy sama recitovala čiže ma veľmi potešilo počuť ho znova. Tu už som rozhodovanie nemala také jednoduché, najmä v najmladšej kategórii v próze. Takmer úplne všetci ma svojím prednesom oslovili a vôbec som nevedela zostaviť poradie. Našťastie to však bolo rozhodnutie poroty, s ktorým som napokon celkom súhlasila. Vidieť mojich kamarátov takto recitovať bola skvelá skúsenosť a dokonca ma prinútila sa zamyslieť nad tým, že by som sa k prednesu opäť vrátila aj ja.