Čo je to dôvera?

            Každý dôveru cíti inak. Niekto hneď a niekomu to trvá. Ja som určite jedna z tých, ktorej nejakú dobu trvá, kým môžem s pokojom na duši povedať, že danému človeku verím. Vo svojom živote mám zopár ľudí, o ktorých dokážem tvrdiť, že im plne dôverujem a za to som nesmierne vďačná. Od nich by som tú zradu naozaj nečakala, a ak ma raz jeden z nich zradí, tak to budem znášať veľmi ťažko.

            V živote som však už zradu zažila. Zrada je podľa mňa veľmi silné slovo a ja osobne by som netvrdila, že to bola najväčšia a najhoršia zrada na svete, ale tú dôveru mi to určite narušilo. Ak by som mala vysvetliť ten pocit, ktorý som mala, tak by som povedala, že to bol milión emócií naraz. Na jednej strane som cítila sklamanie, prekvapenie, smútok a na druhej hnev a nepochopenie. Prešiel rok a ja som počas neho pocítila mnoho fáz snaženia sa to spracovať, pretože to bolo určite niečo, čo ma zasiahlo.

Je možné, aby človek prežil sám? Je možné, aby človek prežil sám na Zemi? Je možné, aby človek ostal sám, bez priateľov a rodiny?     

Keď sa zamyslím nad slovom osamelosť, zdá sa mi, že každý ho vníma inak. Všetci si v našich životoch prechádzame niečím iným. Je jasné, že v dnešnej dobe, to je bežný obraz nielen mladého človeka. Už od skorého veku viem z biológie a dejepisu, že človek je spoločenský tvor a od počiatku žije v skupinách. Vtedy bola predsa iná doba! Tu sa na chvíľu zastavím, pretože v dnešnej dobe je dospelý človek schopný žiť sám.

Aké je to byť sám/sama? Čo je to vlastne samota? Na tieto otázky neexistuje jedna správna odpoveď. Nadväzujú totiž na veľmi komplexné témy, ktoré vníma každý z nás inak. Ja osobne vnímam rozdiel medzi tým, keď človek ostane sám a keď len trávi čas osamote. Byť po náročnom dni sama so svojimi myšlienkami, je pre mňa upokojujúce. Nemusieť nikomu nič vysvetľovať, tváriť sa, že je všetko v poriadku či sa obhajovať, je ako balzam na dušu. Naopak – ostať sama, je v mojom ponímaní niečo úplne iné. Je to pocit, že sa nemám o koho oprieť, s kým sa porozprávať, tešiť…

Je to pocit, že mi chýba akási bútľavá vŕba, ktorá ma podrží v ťažkých chvíľach. Nejaký človek, ktorý je tu vždy pre mňa a ja zase pre neho. Niekto, komu zavolám a pozvem ho len tak na čaj, lebo nám obom to urobí radosť. Porozprávame sa, zasmejeme, možno si aj poplačeme a domov pôjdeme obaja o čosi ľahší. Samozrejme, je dôležité vedieť sa vysporiadať s problémami aj sám, no je príjemné vedieť, že niekto vám kryje chrbát a stojí za vami. Alebo snáď nie?