Po roku sme opäť (i keď iní členovia redakčnej rady) prekročili prah Krajskej knižnice Ľudovíta Štúra vo Zvolene, na úžasnej každoročnej súťaži Štúrovo pero. Ako už býva zvykom, čakalo nás hodnotenie časopisov naprieč celým Slovenskom, ktoré boli rozdelé do jednotlivých kategórií. Tlačené časopisy boli hodnotené vysoko kvalitnou porotou, ktorá pozostávala z členov: Patrik Herman ( moderátor relácie Občan za dverami), Pavol Vitko (spoluorganizátor súťaže Štúrovo pero) a Lukáš Diko (novinár).
Vieš, čo robiť, ak cez človeka s dvoma promile prejde 230 voltov? Táto a mnohé ďalšie otázky zazneli tento rok na krajskej súťažie LEŠKA (lieč, rieš, športuj), kde si 41 škôl z košického kraja zmeralo svoje sily. Každoročne, aj tento rok, sa na súpisku dostalo aj naše gymnázium, tentokrát v zostave: Viki Lišuchová, Kiko Hudák a Július Kozma.
Dejiskom tejto súťaže bola športová hala SOŠ na Ostrovského ulici v Košiciach. Súťaž pozostávala z troch súťažných a šiestich „bonusových“ stanovíšť, počnúc spoločenskými tancami cez akademickú debatu, biológiu až po tradičnú sebaobranu. Súťažné stanovištia, ktoré tvorili najpodstatnejšiu časť celkového vyhodnotenia boli:
prekážková dráha
vedomostný kvíz
modelová situácia z prvej pomoci
Prekážková dráha alebo ako si (ne)vylomiť členok hneď ráno
10:43 Vystupujeme na vlakovej stanici vo Zvolene, meste, kde sa už tradične koná súťaž Štúrovo pero. Registrujeme sa na vrátnici internátu a po chutnom obede mierime priamo do dejiska tejto súťaže: Krajskej knižnice Ľudovíta Štúra. Cestou sme stretli aj pána ministra Rudolfa Huliaka.
12:01 Oficiálne sa otvára 39. ročník tejto novinárskej súťaže a boli sme oboznámení s programom. Sme rozdelení do skupín podľa kategórií.ň
S jedným z porotcov, Patrikom Hermanom a bývalou riaditeľskou zvolenskej knižnice, dlhoročnou spoluorganizátorkou Štúrovho pera, Katarínou Ďurovcovou
Koncom apríla sme sa zúčastnili známej slovenskej súťaže Štúrovo pero, ktorá funguje vo Zvolene už niekoľko desiatok rokov. Keďže to je súťaž dvojdňová, organizátori nám zabezpečili ubytovanie na miestnych internátoch.
Naše dobrodružstvo odštartoval odchod z Rožňavy za sprievodu kývajúcich rodičov a zvuku koliesok kufrov zdolávajúcich terén parkoviska.
Po prechode cez územie nášho maďarského suseda sme prekročili hranice Slovinska – krajiny, ktorá je v porovnaní s našou polovičná počtom obyvateľov aj rozlohou. Viac ako polovicu územia pokrývajú lesy a stromy dominujú aj v hlavnom meste Ľubľane, kde tvoria kontrast s vysokými kamennými budovami.
Po príchode na náš hotel sme vyrazili na obhliadku nádherného hlavného mesta rozlohou podobného našej metropole východu: Košiciam. Ľubľana, často označovaná aj ako mesto drakov, sa pýši nádhernou architektúrou, zachovalými historickými budovami a množstvom mostov, ktoré sa vynímajú nad riekou Lublaňka. Atmosféra mesta bola priam pohľadnicová – pokojná, no zároveň živá.
Písalo sa 11. apríla a v meste sa konali veľkonočné trhy. Ako sa tak začínalo stmievať, a ľudia začali vychádzať do ulíc, začalo pribúdať čoraz viac ľudí oblečených v maskáčoch, s veľkými batohmi a v turistických topánkach s palicami. Žeby sa prišli pozrieť na jarmok? Nie tak celkom, čakalo ich totiž ich najdlhších 40 kilometrov v ich živote.
V našom meste Rožňava sa konala totiž Extrémna Krížová Cesta (EKC), ktorá mala u nás premiéru. Vznikla v Poľsku a každoročne sa na nej vo svete zúčastní vyše 100 000 veriacich, pričom na našu trasu sa vydalo 73 ľudí odhodlaných zažiť dobrodružstvo. Medzi nimi sme boli aj my, (ja so Samom a ďalšími odvážlivcami z nášho gymnázia.
Tento zážitok mi ostane v pamäti asi už navždy. Myslím si, že nikoho by nenapadlo, že sa niečo takéto stane na našom lyžiarskom výcviku.
Bol druhý deň v Ždiari, lyžiarskom stredisku Strednica. Počasie nám prialo. Svietilo slnko a bolo aj celkom teplo. Po našom každodennom rozlyžovaní sme sa presunuli prvýkrát na väčší vlek. Tak ako vždy, bola s nami aj pani profesorka.
Keď sme všetci boli pri lanovke, začali sme nasadať a postupne sme sa vyvážali hore na kopec. Na kopci sme sa všetci počkali a profesorka nás napomínala, aby sme išli s rozumom a nie sa bezhlavo púšťali dole, aby sme sa vždy pozreli či niekto nejde zhora, lebo inak by sme sa boli s nimi zrazili. A to najdôležitejšie: „Vždy sa budeme čakať na vrchu kopca,“ povedala. Začali sme teda lyžovať. Prvé jazdy sme zlyžovali opatrnejšie, pretože sme nevedeli, aký strmý je kopec, či je niekde ľad alebo či sa niekde šmýka. Po pár jazdách nás profesorka zastavila v strede kopca a povedala: „Chcete ostať lyžovať na tomto kopci alebo sa presunieme na menší?“ Samozrejme, všetci sme sa zhodli, že ostaneme na tomto kopci a lyžovali sme ďalej.
