Gymtalent
Zima je tu a vianočná nálada neobišla ani naše gymnázium. Posledný deň pred prázdninami sme strávili s úsmevom na perách. 22. 12. sme spoločne zisťovali, že aj naše gymnázium má talent.
Sledovali sme viac aj menej nadaných spolužiakov. Mne osobne sa program veľmi páčil. Ako prvé vystupovalo dievča z mladších ročníkov, ktoré určite všetkým vytrelo zrak svojou hrou na husle. Ďalšie čísla boli samozrejme tiež výborné. Viacerí sa odvážili predviesť nám niečo z vlastnej tvorby. Aj keď sa spev s gitarou viackrát opakoval, tak sa naši speváci predviedli v plnej paráde. Vypočuli sme si dokonca ruský rap v podaní 3.B, pri ktorom sa ukázalo, že na našej škole sa nájde aj pár študentov s dobrým humorom.
Našli sa medzi nami aj veľmi talentovaní tanečníci. Prímanky aj študentka z 2. D vystúpili so svojou choreografiou na pesničku od Michaela Jacksona. Okrem tanca a spevu sme videli aj gymnastiku našej spolužiačky Ľubky (z tercie).
Hovorí sa, že najlepšie na koniec a myslím si, že sa to uplatnilo aj v našej malej show. S hrou na bicích vystúpil Borčík z lll.A. Dúfam, že aj vám sa jeho vystúpenie páčilo tak veľmi ako mne.
Posledný školský deň v roku 2017 sme nepresedeli v triedach, ale v aule. Dozvedeli sme sa, čo všetko gymnázium dokáže. Nakoniec sa ukázalo, že pár talentov sa medzi nami nájde. Niektoré čísla boli lepšie ako druhé, ale treba povedať, že účinkujúci mali veľkú odvahu a hlasný potlesk si všetci zaslúžili.
foto: Filip Maxin
19. decembra 2017 o 11:45 sa v evanjelickom kostole v Rožňave uskutočnil vianočný koncert. V tento deň nám našu náladu spríjemnili dvaja speváci. Ich krásne hlasy, ktoré v žiakoch Rožňavského gymnázia prebudili vianočnú atmosféru, sa ozývali v celom kostole. Predviedli nám rôzne piesne slovenských ale aj zahraničných skladateľov. Náladu nám na koncerte príjemne spestrila aj žiačka gymnázia Miriam Gallová, ktorá reagovala na výzvu interpretov a zaspievala tiež krásnu vianočnú pieseň. Dúfam, že sa vám koncert páčil rovnako ako mne a verím, že naša škola zorganizuje ešte viac takýchto podujatí.
Všetci máme radi kuchyňu našich starých mám. Ale čo, keď si radi pochutíme aj na niečom netradičnom. Pochádzajúcom spoza hraníc všedných dní. Ochutnajme niečo netradičné. Túto možnosť sme mali v stredu 20.12.2017. Študenti všetkých ročníkov si pripravili chutné pokrmy. Mohli sme ochutnať jedlá zo švajčiarskej, ruskej, nemeckej, mexickej, americkej, maďarskej, ale aj talianskej kuchyne. Samozrejme nechýbali špeciality ako od babičky z tradičnej slovenskej kuchyne. Všetko bolo dokonale pripravené. Príhovor mal aj primátor mesta Pavol Burdiga. Na tejto akcii sa zúčastnil už po tretíkrát. Sme radi, že nám to tak dokonale vyšlo. Mnohí mali veľmi ťažký výber. Každý chcel ochutnať zo všetkého. Avšak máme len jeden žalúdok. Škoda. Celková atmosféra bola príjemná a myslím si, že si to všetci užili. Už teraz sa tešíme na ďalšiu národnú kuchyňu.
Dnes sa študentom po ročnej pauze dostala do rúk opäť aj tlačená Heuréka (pýtajte si ju u triednych, každá trieda dostala 1 ks). Má 32 strán a môžete v nej nájsť nielen to, čo nájdete na webovej stránke Heuréky. Síce zatiaľ z technických príčin vyšla v obmedzenom množstve a namnožená len na školskej kopírke, no v prípade záujmu o vlastné výtlačky (čiernobiele alebo farebné) sa v januári môže dať Heuréka vytlačiť v skutočnej tlačiarni – záujemcovia o takúto Heuréku sa v piatok na Talente gymnázia môžu zapísať na samostatný objednávkový lístok.
Je ráno. Každý je napätý z očakávaného skúšania z angličtiny. Konečne prichádza Tá osudová chvíľa . Vyvolávanie. No najprv pani profesorka mala potrebu skontrolovať, koľko z nás žiakov je poriadnych a prečítalo si odkaz na edupage ohľadom donesenia nových kníh na hodinu. Nanešťastie – ja som nepatrila medzi tých, ktorí si odkaz prečítali a knihy som tým pádom so sebou nemala. 
Do natrieskaného autobusu sa natlačí nepríjemná pani s jemným porastom pod nosom. Všimla som si ju hneď, keďže jej svetlé fialové vlasy (ktoré naše staršie obyvateľky považujú za trend) svietili i pod rannými mrákotami. Keď sa daná pani chytila môjho sedadla a stretli sa nám pohľady, vedela som, čo urobiť. „Nechcete si sadnúť?“ opýtala som sa jej čo najmilšie. „Starenke“ sa nadvihlo namaľované obočie, vrásky akoby zmizli a ona vyštekla : „No ešte že…!“ Tu som prehltla pálivú chuť jej odvrknúť a ani sa nepohnúť. Postavila som sa s mojimi troma taškami snažiac sa vytlačiť von. Pani do mňa strčila a sadla si akoby sa nechumelilo. Nijaký úsmev ani ďakujem. Odmalička ma učili úcte k starším. Ale ako mám byť ja tá zdvorilá, keď niekto, kto mi má byť príkladom, sa správa ako posledný lump? Veď pribúdajúce roky vám negarantujú výsadu byť nepríjemný…