Písalo sa 11. apríla a v meste sa konali veľkonočné trhy. Ako sa tak začínalo stmievať, a ľudia začali vychádzať do ulíc, začalo pribúdať čoraz viac ľudí oblečených v maskáčoch, s veľkými batohmi a v turistických topánkach s palicami. Žeby sa prišli pozrieť na jarmok? Nie tak celkom, čakalo ich totiž ich najdlhších 40 kilometrov v ich živote.

V našom meste Rožňava sa konala totiž Extrémna Krížová Cesta (EKC), ktorá mala u nás premiéru. Vznikla v Poľsku a každoročne sa na nej vo svete zúčastní vyše 100 000 veriacich, pričom na našu trasu sa vydalo 73 ľudí odhodlaných zažiť dobrodružstvo. Medzi nimi sme boli aj my, (ja so Samom a ďalšími odvážlivcami z nášho gymnázia.

Tento zážitok mi ostane v pamäti asi už navždy. Myslím si, že nikoho by nenapadlo, že sa niečo takéto stane na našom lyžiarskom výcviku.

      Bol druhý deň v Ždiari, lyžiarskom stredisku Strednica. Počasie nám prialo. Svietilo slnko a bolo aj celkom teplo. Po našom každodennom rozlyžovaní sme sa presunuli prvýkrát na väčší vlek. Tak ako vždy, bola s nami aj pani profesorka.

Keď sme všetci boli pri lanovke, začali sme nasadať a postupne sme sa vyvážali hore na kopec. Na kopci sme sa všetci počkali a profesorka nás napomínala, aby sme išli s rozumom a nie sa bezhlavo púšťali dole, aby sme sa vždy pozreli či niekto nejde zhora, lebo inak by sme sa boli s nimi zrazili. A to najdôležitejšie: „Vždy sa budeme čakať na vrchu kopca,“ povedala. Začali sme teda lyžovať. Prvé jazdy sme zlyžovali opatrnejšie, pretože sme nevedeli, aký strmý je kopec, či je niekde ľad alebo či sa niekde šmýka. Po pár jazdách nás profesorka zastavila v strede kopca a povedala: „Chcete ostať lyžovať na tomto kopci alebo sa presunieme na menší?“ Samozrejme, všetci sme sa zhodli, že ostaneme na tomto kopci a lyžovali sme ďalej.