Príde ochladenie, napadne sneh a je neskutočne úžasné, čo ráno zažívam v autobuse. Najprv prídem na autobusovú zastávku, ktorá je vlastne len miestom, kde zastaví autobus, lebo je tam tabuľa, na ktorej sú napísané spoje, a preto vieme, kde máme v našej dedine čakať na autobus. No vlastne… ja nečakám na autobus. Každé ráno začínam kardiotréningom. Šprintujem na zastávku, aj keď viem, že nie som v Japonsku, kde šoféri sa ospravedlňujú za to, že vlak alebo autobus  meškal pol minúty. Niektorí pasažieri z miest sa sťažujú, že ich autobusová stanica nie je vyhriata čakáreň s lavičkami na sedenie, ale len búda so strechou navrchu a s jednou lavičkou. Ja by som sa potešila, aj keby sme tam mali natreté zarosené dosky pod nejakou strechou…