„Ja si myslím, že ja som ten dôkaz, že aj introvert môže byť novinár a je nás strašne veľa. Títo ľudia neprahnú po nejakej sláve, alebo uznaní davu a prispievajú pre tú krajinu a pre celú žurnalistiku ako takú.“

Filip Struhárik je novinár, editor a redaktor aktívne pôsobiaci v Denníku N. Narodil sa v Martine a svoju kariéru začal po absolvovaní štúdia žurnalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave. Po úspešnom absolvovaní sa nasledujúcich 5 rokov venoval editorstvu online informačných médií a vedúcej pozícii manažéra pre SME.sk v súvislosti s projektovou činnosťou. Novinárska cena „za prínos k rozvoju digitálnych médií a online žurnalistiky“ mu bola udelená v roku 2019, dvakrát získal ocenenie od Literárneho fondu. Patrí medzi potomkov bývalých štúrovcov a pôsobí ako aktívny člen hodnotiacej poroty novinárskej súťaže Štúrovo pero. Je tiež autorom knihy Co je nového v médiích.

Akými vlastnosťami by mal podľa vás disponovať ideálny novinár?

Ťažko sa to definuje na vlastnosti, pretože novinári môžu byť rôzni, pokojne introvertní a nemusia byť vyslovene televízna osobnosť, ktorá je extrovertná a je ju všade vidieť a počuť. Niekedy si takto predstavujú novinárov, v tej brandži sa však uchytia aj tí introvertnejší, tichší, analytickejšie typy, ale musia si potom nájsť v tom prostredí, čo budú robiť, čiže to bude nejaká analytická žurnalistika, investigatívna žurnalistika alebo kultúrna sféra. Niečo, v čom nevadí, že sú zakríknutí, treba rozmýšľať ktorý žáner je pre mňa vhodný či je to podcast, print alebo web.

Nejaké charakterové vlastnosti existujú, ale pri osobnostných vlastnostiach je to veľmi pestré, neexistuje ideálny vzor, teda ideálna charakteristika. Samozrejme, ten človek musí mať v sebe etický kompas, prirodzenú zvedavosť a aj nejakú formu odvahy či už je introvertný alebo extrovertný. Musí byť odvážny a stáť si za svojím názorom, trvať na svojich otázkach a trvať na tom, aby sa na ne odpovedalo.

Nezľaknúť sa, keď mu niekto zavolá, že ste tento článok napísali zle a treba si vedieť stáť za svojím a zároveň byť natoľko férový, čestný, že keď urobím chybu, tak k nej pristúpim zodpovedne a urobím ďalšie kroky, akékoľvek sú potrebné, aby som tú škodu, ktorú som nechtiac napáchal, nejako odčinil. 

Aké udalosti predstavovali odrazové mostíky vo vašej kariére? 

Neviem, či to viem takto pomenovať na nejakých konkrétnych udalostiach, spätne si ten príbeh snažíme prikrášliť alebo doplniť. Pre mňa boli zlomové momenty, že som začal robiť žurnalistiku na gymnáziu a robil som v časopise Gymlet v Martine, ktorý bol v tej dobe špičkou stredoškolskej žurnalistiky. 

Ďalším zlomovým momentom bolo, že som začal robiť pre regionálne noviny, tam som sa naučil tú profesionálnu žurnalistiku, predsa len tá študentská je trochu iná ako v reálnych novinách. Zlomový moment bola práca pre viaceré celoslovenské médiá už počas vysokej školy, ktorých som prestriedal viac a väčšinu času štúdie magisterského stupňa som trávil v redakcii. 

A potom aj v kariére toho novinára som si ako študent myslel, že budem politický komentátor a tá kariéra bola úplne iná, úplne iným smerom. Začínal som ako ekonomický editor, chvíľku som bol projektový manažér, nerobil som teda žurnalistiku, ale zlepšoval som web a aplikácie, pomáhal som na všetkých iných projektoch, ktoré so žurnalistikou súvisia. Nerobil som síce články a reportáže, pozrel som sa na to z inej stránky, čo je tiež veľmi obohacujúce a teraz pôsobím ako redaktor a editor v jednom. 

Tá kariéra sa nikdy nedá naplánovať, treba byť otvorený možnostiam a nebáť sa skúsiť niečo iné. Neuzavrieť sa, je dobré od začiatku vedieť čo chcem, ísť si za tým a študovať to, čítať o tom knihy, nielen články. Nebyť však zároveň vystrašený, keď zistím, že to nie je cesta, ktorú chcem robiť ďalších 50 rokov. 

Dostali ste počas vašej kariéry spätnú väzbu, ktorá vás prinútila k zamysleniu či vôbec pokračovať?

Ten typ ostrej kritiky, ktorá vás má demotivovať, sú väčšinou urážky, spochybňovania vašej integrity, tá sa ma nedotýka pokiaľ viem, že som neurobil naozaj vážnu chybu. To sa novinárom deje, je to nepríjemné a vie to demotivovať človeka, ale mňa to neodradilo.

Skôr ma posunula kritika, ktorá bola férová, slušná a zároveň odhalila slabiny, ktoré som mal. Pamätám si, keď som bol ešte stredoškolák, bol som na jednej súťaži a porotca mi povedal, že z toho rozhovoru, ktorý si prihlásil bolo cítiť, že si sa toho respondenta bál, dával si opatrné otázky, lebo si sa bál, že ak dáš kritickejšiu otázku, tak daný respondent vstane a odíde od stola a nebudeš mať rozhovor. Celý ten rozhovor bol ustráchaný, nič som z toho respondenta nedostal a bola to vlastne jedna veľká nuda. Mne sa zdal, že bol dobrý, lebo to bol zaujímavý respondent, no v skutočnosti to bol zlý rozhovor, pretože som sa ho natoľko bál, že som mu dával nudné otázky, na ktoré som dostal nudné odpovede, pričom to bol zaujímavý človek.

To je jedna zo spätných väzieb, ktoré som dostal ako študent od porotcu a vlastne áno, vtedy som si povedal – tak no a čo, budem sa pýtať aj nepríjemné otázky, prinajhoršom ten človek odíde a nedá mi ten rozhovor. Aj to sa dá však napísať, tento respondent napríklad politik, s ktorým ten rozhovor skončí v strede a potom tam napíšeme ďalších päť otázok, ktoré sme sa chceli spýtať a neodpovedal, je to vlastne možno zaujímavejší obsah ako keby som položil 5 nudných otázok a dostal 5 nudných odpovedí. Kto to chce čítať?

Myslíte si, že by došlo v budúcnosti k takému vývinu umelej inteligencie, že by dokázala zastúpiť novinárske posty?

Ona už čiastočne, pokiaľ mám správne informácie, niektoré obslužné a vedľajšie novinárske činnosti pomaličky preberá. Tam sú tie médiá s nižšou pridanou hodnotou, jednoduché správičky alebo horoskopy, už to vlastne nemusí robiť človek, lebo na tom vlastne až tak nezáleží, taký ten obsah, ktorý má zabaviť a zabiť nudu. 

Neviem si predstaviť, že by umelá inteligencia nahradila špičkových novinárov, ktorí sa vedia pýtať, vedia čo je dôležité, ktorí vedia analyzovať dáta, vedia analyzovať svet okolo seba. Zároveň umelá inteligencia nemá empatiu, nevie čo je v skutočnosti dôležité, vy jej môžete dať základné informácie, poviete – napíš o tom článok – ale nevie, čo z tých informácií je pre nás ako ľudí nové, zaujímavé, čo v nás vyvolá emóciu a tak ten článok bude vždy len priemerný.

Považujete za dôležité pomáhanie si umelou inteligenciou pri vašej práci?

Určite áno, môže nás to odbremeniť od nejakých činností, ktoré nám zabíjajú čas. Toto človek často nevidí, novinár musí vlastne strašne veľa mailovať, strašne veľa komunikovať a túto drobnú činnosť, keby mi uľahčila, zrýchlila a zefektívnila, tak mi to pomôže sa potom venovať tým dôležitým veciam. 

Alebo nemusím ja vyrábať graf z nejakého prieskumu, iba jej hodím čísla, ona si ich vytiahne, zvizualizuje. Skontrolujem, či všetky čísla sedia a dám zverejniť. Nemusím sa hrať s farbičkami a zabijem 20 minút robením niečoho, čo za mňa vie urobiť stroj. 

A takýchto činností je v tej novinárskej práci strašne veľa, v každom médiu je to iné, ale viem si predstaviť, že by nám vedela pomôcť. Ale nenahradí nás, zatiaľ. 

Poďakovanie

Na záver by som chcela veľmi pekne poďakovať Filipovi Struhárikovi za poskytnutý čas a ochotu zodpovedať moje otázky. Toto interview mi poskytlo náhľad do života súčasného novinára a možné hrozby či zľahčenia jeho kariéry.