Vďaka príležitostiam komunikovať so vzácnymi hosťami sme si niektorých odchytili k nášmu mikrofónu a opýtali sa aj pár zaujímavých otázok. V interview Patrik Herman a Pavol Vitko, dlhoroční porotcovia Štúrovho pera v kategórii stredoškolské časopisy.

Rozhovor s jedným zo zakladateľov Štúrovho pera, Pavlom Vitkom:

Keďže tu je 30-ročné jubileum, ako by ste nám opísali vývoj súťaže Štúrovo pero za tie roky?

Pred tými tridsiatimi rokmi bolo veľa časopisov, ktoré nám dali nápad založiť Štúrovo pero, aby sme pozvali všetky redakčné rady a všetkých zástupcov redakcií, aby prišli a aby videli ako to robia ostatní, čo je aj hlavnou myšlienkou súťaže, učiť sa jeden od druhého. Mám z toho pocit, že sa nám to podarilo a aj vidíme, že sa nám dvíha tá úroveň časopisov.

Ľutovali ste niekedy, že ste venovali a venujete svoju prácu tlačenej forme žurnalistiky namiesto napríklad rozhlasu?

Ja som vyštudoval televíznu žurnalistiku, ale napísal som pár scenárov, taktiež som bol hovorca ministerstva obrany, tiež som vystupoval pred kamerami a podobne, ale vždy mi bola bližšia písaná žurnalistika, je to pre mňa istý relax, robím to veľmi rád a som rád, že mám to šťastie som jeden s tých, pre ktorých je ich práca zábavou a koníčkom, takže nie, neľutoval som svoju voľbu.

Čo by ste odkázali mladým ľuďom, ktorí majú ambíciu zaoberať sa žurnalistikou?

Aby hlavne išli za svojimi snami. Mladí sa môžu stretnúť s velkými prekážkami, môžu sa podknúť a môžu zistiť, že nie všetko je také ľahké ako sa nám zdalo, ale keď do toho ideme tak sa to dá dokázať. Jeden z príkladov som aj ja, pretože som sa strednej priemyslnej škole strojníckej rozhodol, že budem novinár, pretože ma moja skvelá učiteľa slovenčiny, ktorá tak trochu vycítila môj talent k žurnalistike, postavila do pozície stredoškolského časopisu Strojár a vtedy som sa rozhodol, že budem novinár a nie inžinier. Veľa mojich kamarátov rozmýšlalo o tom, že ich doma čaká frajerka, že si raz postavia dom a ja som stále myslel na to ako sa dostanem na žurnalistiku a nakoniec sa to podarilo a sen sa mi splnil, o ktorom som nikdy nepochyboval. Mladí ľudia, ktorí sa rozhodnú byť novinár alebo nejaké iné povolanie, že vždy sa ten prvý, druhý a možno aj tretí krok nepodarí, ale pokiaľ majú ten sen raz sa to zlomí a podarí sa to.

Taktiež sme sa pozhovárali aj s Patrikom Hermanom, ktorý pôsobil dlhé roky v TV Markíza a momentálne pôsobí v RTVS…

Aký bol dôvod prestupu z Markízy do RTVS a neľutujete toto rozhodnutie? 

Ono sa hovorí, že každý normálny človek by mal meniť zamestnanie raz za sedem rokov. Je to zdraviu a psychike prospešné, no a ja som bol v Markíze 26 rokov a samozrejme chcete aj rásť, chcete sa niekam posúvať a jednoducho po posledných deviatich rokoch moderovania Reflexu som mal pocit sa niekde posunúť. Samozrejme to nebol jediný dôvod prečo som sa rozhodol urobiť takúto výraznú zmenu v živote, čiže ja som tých dôvodov mal niekoľko, pridávali sa ďalšie a ďalšie, no a jednoducho prišiel moment, kedy som si povedal, že teraz je ten správny čas sa niekam posunúť. Mal som niekoľko ponúk, ktoré som zvažoval, časť sa týkla mediálneho prostredia a časť bol mimo. Mne sa zdala ako najlepšia ponuka práve od RTVS, chcel som robiť nejakú reláciu, chcel som pokračovať v charitatívnych akciách, čiže práve pre toto som zvolil možnosť RTVS. Do práce sa teším, neľutujem, že som v RTVS, ale trochu s obavou hladím čo sa bude diať v tom mediálnom priestore, nielen čo sa týka RTVS ale aj mojej bývalej televízie a ďalších. Nie zo všetkého mám dobrý pocit.

Dostali ste medzi ponukami aj ponuku ohľadom vstupu do politiky?

Ponuky do politiky dostávat stále a priebežne a je to niekedy až vtipné, pretože ja dostávam tie ponuky od pravice, od ľavice, od liberálov, od konzervatívcov, od progresívcov, zjavne tam ide o zisk toho mena a tej tváre a nikto nerieši môj hodnotový postoj. Paradoxne ja som absolventom politológie, čiže ja som možno ako stvorený ísť do politiky, ale ja som neštudoval politológiu preto aby som vstúpil do aktívnej politiky. Myslím si, že som ešte užitočnejší práve na tej novinárskej strane. Nechcem byť depresívny, ale ja v tej politike nevidím ten priestor a nevidím tam dokona ani nejakých ludí, ktorí by ma motivovali k vstupu do politiky. Najmä, keď vidím čo tá politika vie s ľuďmi spraviť, lebo nie je to len politika, je to aj o ľudoch a pokiaľ je táto spoločnosť nastavená tak ako je, tá vulgárnosť, tie ataky, to že nemôžete povedať svoj názor, to sú signály, že do politiky môžu ísť len samovrahovia alebo kariéristi alebo úplný hlupáci a tak to v tej krajine potom aj vyzerá.

Aký je váš vzťah ku práve aktuálnej súťaži, Štúrovo pero?

Ja som tu pôsobil ako súťažiaci a. Ani vo sne by mi nenapadlo, že tu budem s porotou, pred ktorou som sa ako študent bál a mal som veľký rešpekt. Teší ma, že som tu spoznal veľmi veľa mladých ľudí, ktorí sú dnes mojimi kolegami. Tiež sa teším, že to má význam a myslím, že nie je to len súťaž, ale práve je to o tom učení sa jeden od druhého, vzájomnej motivácie a spolupráce.

Naša posledná otázka, keďže ste v tomto mediálnom svete už nejaký ten rok, tak sú naozaj médiá nezávislé od iných, väčších médií, poprípade politických strán?

Je ťažké odpovedať na túto otázku stručne. Neexistujú v tejto krajine nezávislé médiá, buď sú ovplyvňované politicky alebo finančne, majú za sebou finančné zázemie a podliehajú rôznym vplyvom. Druhá otázka môže byť úroveň žurnalistiky, pretože úspešná žurnalistika nemusí byť tá, ktorá je na oko lákavá, a ktorá sa robí na efekt za vidinou sledovanosti, čitatelstva alebo lajkov a robí sa na efekt. Preto som aj taký opatrný vo výbere média. Jednoducho vždy sú médiá od niečoho závislé, ide len o to do akej miery sa nechajú ovplyvňovať.

Rozhovory s našimi respondentmi boli absolútne bezbroblémové a veľmi príjemné, máme veľkú radosť, že sa nám podarilo získať si k mikrofónu dvoch veľmi milých ľudí, ktorí nás sprevádzali počas celej súťaže.