Dňa 22.10.2019 o 16:30 organizovala mestská knižnica v Rožňave besedu so spisovateľkou Michaelou Ellou Hajdúkovou. Narodila sa 5. augusta 1984 v Gelnici. Momentálne býva v Košiciach. Študovala na Strednej združenej škole odevnej a textilnej, odbor scénické umelecko-remeselné práce, kroje a kostýmy. Ďalej študovala na Pedagogickej fakulte Prešovskej univerzity, odbor učiteľstvo pre 1. stupeň ZŠ. Teraz pracuje ako knihovníčka v Košiciach. Píše romány v ktorých prepája minulosť so súčasnosťou. Nedá sa však povedať, že sú to historické romány. Jej romány obsahujú aj prvky sci-fi, fantasy, historického románu a iných

„…chcela som byť princezná…“

Literatúre sa venuje prakticky odkedy sa naučila písať. Ako sama povedala, písanie bolo vždy jej terapiou. Potrebovala písať, vymýšľať si, i keď to nik nečítal, ale napriek tomu jej nikdy nenapadlo, že by sa mohla stať spisovateľkou. Jej prvými pokusmi boli komiksy, ktoré ju zaujali najmä preto, lebo tam nebolo treba veľa písať. Veľmi skoro však zistila, že jej tento literárny žáner nevyhovuje. Počas strednej školy sa pokúšala písať básne a poviedky, ale prišla na to, že poviedka bola krátka na to, čo všetko chcela povedať.

Počas štúdia na vysokej škole sa prihlásila do súťaže Mám talent s románom Siete z času, ktorý nakoniec vyšiel ako kniha Všetky moje tváre vo vydavateľstve Ikar. V súčasnosti spolupracuje s vydavateľstvom Motýľ.

Do súťaže sa prihlásila pod pseudonymom Ella, ktoré doteraz patrí k jej umeleckému menu. Momentálne je vydatá a volá sa Dúčová, svoje knihy však naďalej vydáva pod menom Hajdúková. Jej prvá kniha vyšla totiž pod týmto menom a nechcela, aby v tom bol zmätok, tak si ho nechala aj naďalej.

Kedysi sa na Spišskom hrade venovala historickému šermu, v súčasnosti na to už nemá čas. Tu sa jej istým spôsobom splnil sen. „Keď som bola malá, chcela som byť princezná a pri šermovaní som chodila oblečená v stredovekých šatách , takže som tak vyzerala,“ povedala.

Hoci má aj knihy o druhej svetovej vojne, nerada píše o židoch, pretože si jednak myslí, že o holokauste bolo už napísaných veľmi veľa kníh a jednak o nich nemá až toľko informácií. V jej knihách o druhej svetovej vojne sa zameriava skôr na životy a osudy Nemcov. Vysvetľuje, že nie všetci boli zlí, ale že sa medzi nimi našli aj jednotlivci, ktorí sa snažili robiť správnu vec.

Jej obľúbená vlastná kniha je Stále nepriznaná. Je to príbeh Adely Ostrolúckej a Ľudovíta Štúra. Podľa jej slov bolo písanie tejto knihy veľmi náročné. Pretože musela riešiť, v akom čase sa kde môžu stretnúť, pretože sú známe historické doklady o tom, kde sa Štúr a v akej dobe nachádzal. Veľmi ju oslovila postava Adely, o ktorej si veľa naštudovala a v knihe ponúka o nej aj iné informácie ako „…že bola len taká pekná misska, ktorá gúľala očami na Štúra…“

Besedu ukončili otázky obecenstva a autogramiáda. Na autorkine ďalšie nové knihy sa môžeme tešiť podľa jej slov v marci a niekedy na budúcu jeseň.