Sme jedinými žijúcimi bytosťami v celom vesmíre?
Pozorovateľný vesmír má priemer okolo 90 miliárd svetelných rokov. Nachádza sa v ňom 100 miliárd galaxií a každá so 100 miliardami až biliónom hviezd. Len nedávno sme zistili, že planéty okolo hviezd sú veľmi bežným javom (prevažne vďaka Keplerovmu teleskopu). Z nich možu byť bilióny obývateľných. To znamená veľa príležitostí na rozvoj inteligentného života, však? Ale kde sú všetci? Nemal by sa vesmír hemžiť vesmírnymi loďami? Poďme si niečo povedať o Fermiho paradoxe.
Aj keby existoval život v iných galaxiách, momentálne nemáme prostriedky, ktorými by sme sa to dozvedeli. Galaxie mimo našej lokálnej skupiny galaxií sú mimo náš dosah prakticky navždy, a to kvôli rozpínavosti vesmíru. Aj s vesmírnymi loďami dosahujúcimi rýchlosť svetla by cesta do týchto galaxií trvala milióny rokov. Poďme sa teda zamerať na Mliečnu cestu, pozostávajúcu zo 400 milárd hviezd. Z nich je 20 miliárd podobných nášmu Slnku a asi pätina z nich má planéty v obývateľnej zóne (oblasť, ktorej podmienky umožňujú existenciu života na planéte veľkosti Zeme). Ak by len na 0,1% z nich existoval život, v Mliečnej ceste by bol jeden milión „živých“ planét. To však nie je všetko.
Vek našej galaxie je odhadovaný na 13 miliárd rokov. Počas jej vzniku tu určite neboli dobré podmienky na vznik života kvôli častým explóziám hviezd a celkovej nestabilite mladých hviezdnych systémov. Avšak po približne dvoch miliardách rokov začali vznikať prvé obývateľné planéty. Zem je stará 4 miliardy rokov. Za tú dobu bolo mnoho možností na vývin života kdekoľvek v našej galaxii. Keby sa aspoň na jednej planéte vyvinula supercivilizácia schopná letu vesmírom, už by sme si ju pravdepodobne všimli. Ako by však taká civilizácia vyzerala?
Často používaný model je Kardašovova škála. Zjednodušene – civilizácia typu 1 dokáže využiť všetky dostupné zdroje na svojej domovskej planéte (my sme momentálne na úrovni 0.73). Civilizácia typu 2 dokáže na svoj chod využiť všetku energiu svojej domovskej hviezdy (napríklad pomocou konštrukcie známej ako Dysonova sféra). Typom 3 je civilizácia schopná využiť všetky zdroje svojej galaxie, ktorú v podstate aj celú ovláda. Takíto mimozemšťania by nám skôr pripomínali bohov ako nás.
Ak by sme postavili generačné vesmírne lode schopné udržať populáciu pri živote cca 1000 rokov a nalodili na ne dostatočný počet kolonistov, ktorí by hľadali ďalšie obývateľné planéty, a keby na nejakú narazili, tak časť z nich by sa vylodila a ostatní by doplnili zásoby na ďalšiu cestu. Vtedy by sme boli schopní osídliť veľkú časť galaxie do dvoch miliónov rokov. To sa môže zdať ako dlhá doba, ale naša galaxia je obrovská.

Keď civilizácii trvá kolonizácia celej galaxie niekoľko miliónov rokov (keďže v nej existuje približne milión planét schopných udržiavať život) a tieto civilizácie mali na kolonizáciu omnoho viacej času ako my, tak kde sú všetci? Práve toto je Fermiho paradox, na ktorý nikto nepozná odpoveď.
Poďme si pohovoriť o „filtroch“. V tomto kontexte je filter bariéra, ktorú je ťažké pre civilizáciu prekonať. Existujú dva druhy filtrov. Prvým sú filtre, ktorými sme si už prešli (napríklad vznik života môže byť omnoho ťažší, ako predpokladáme, avšak pre nás už nie je tento filter hrozbou), alebo bol vesmír niekedy omnoho nehostinnejší ako si myslíme a „ukľudnil“ sa len nedávno, čo umožnilo vznik komplexnejšieho života. Druhým typom filtrov sú tie, ktoré nás ešte len čakajú a môžu znamenať náš koniec (napríklad nukleárna vojna, globálne otepľovanie). Možno existuje život na našej úrovni všade vo vesmíre, ale ak dosiahne určitý bod vývoja, tak je zničený, napríklad vynájdením technológie, ktorá po aktivovaní zničí celú planétu. Alebo existuje supervyspelá civilizácia monitorujúca vesmír, ktorá vždy, keď detekuje dostatočne rozvinutú civilizáciu, tak ju zneškodní? Alebo to môže byť niečo, čo by bolo lepšie ani neobjaviť. Teraz to ale nemáme ako vedieť.
Momentálne nemáme žiadny dôkaz o existencii mimozemšťanov. Vesmír sa javí ako prázdne miesto. Nikto nám neposiela správy, ani neodpovedá na tie naše. Možno sme úplne sami a sme naozaj prvou civilizáciou v našej galaxii. To znie celkom desivo, hlavne keď si uvedomíme, že ak necháme život na našej planéte zomrieť, tak to bude navždy. Pokiaľ je toto pravda, tak sa musíme odvážiť mimo našu slnečnú sústavu a nakoniec sa stať prvou civilizáciou tretieho typu, aby sme zachovali život vo vesmíre a rozširovali ho až pokiaľ nenastane koniec vesmíru ako takého. Veď vesmír je príliš nádherný na to, aby nebol objavovaný…

 

Romány o vesmíre a mimozemšťanoch:

Ben Bova – Mars

William Kotzwinkle – E.T. mimozešťan

Pierre Boulle – Planéta opíc

Edgar Rice Burroughs – Princezná z Marsu (a ďalšie časti série)

Alexej Nikolajevič Tolstoj – Aelita

Péter Zsoldos – Viking sa vráti

Čingiz Ajtmatov – Deň dlhší ako ľudský vek

Stanislav Lem – Solaris

 

Sci-fi filmy o mimozemšťanoch:

http://www.csfd.cz/film/8635-e-t-mimozemstan/prehled/

http://www.csfd.cz/film/1327-starman/prehled/

http://www.csfd.cz/film/19977-planeta-opic/prehled/

http://www.csfd.cz/film/5238-star-wars-epizoda-v-imperium-vraci-uder/prehled/