Živý bič je sociálny román, v ktorom autor zobrazuje myslenie a konanie postáv tak, že zdôrazňuje ich závislosť od sociálnych skupín, do ktorých patria. Zároveň ide o unamistický (z latinského slova una anima – v preklade znamená jedna duša) román.  Román z 1. svetovej vojny, kde postavy fungujú ako jedna duša. Vplyv spoločenských okolností a sociálnych vrstiev na myslenie a konanie postáv je rozhodujúci. Zachytáva dopad vojny na civilné obyvateľstvo. Autor poukazuje na to, ako vojna zničila aj životy ľudí za frontom, ďaleko od bojov. Rodiny sa rozpadávajú, pretože ženy ostali bez mužov a najchudobnejšia vrstva sa ocitá na pokraji sociálnej katastrofe, kde je vystavená tlaku miestnych úradníkov. Vojna prináša biedu, hlad, zhoršenie sociálnej situácie ľudu a zbohatnutie úradníkov.

Román sa skladá z dvoch častí. Prvá časť s názvom Stratené ruky a druhá časť s názvom Adam Hlavaj. Názov prvej časti symbolizuje ruky, ktoré chcú siať, ale chýbajú – na poli, pri práci a vo vzťahoch.  Názov druhej časti Adam Hlavaj symbolizuje dezertéra, ktorý sa snaží otvoriť ľuďom oči a pod jeho vplyvom sa dedina stavia na odpor. 

Čakal som, že kniha bude nudná a nezrozumiteľná, no čítala sa mi celkom dobre. Dej sa neodohráva na fronte či počas bombardovania miest. Odohráva sa v hornooravskej dedinke Ráztoky, kde autor zobrazil každodenný život obyčajných ľudí a je často prerušovaný lyrickými opismi prírody, čo sa mne osobne veľmi páčilo. Autor opisoval priamy vojnový zážitok ako neskoršie partizánske výjavy našich popredných spisovateľov, čo Urban už v prológu svojej knižky naznačuje: „V Ráztokách nepoznali vojnové útrapy, bolo im to vzdialené, zabíjali sa podľa nich len zlí ľudia, dobrí víťazili a keď sa zdalo, že niektorý z nich padol, bol hrdinom a šiel rovno do neba.“ 

Postavy sú odlíšené sociálne. Na jednej strane je dedina a na druhej strane sú páni, žandári a vojaci. Ľud hornooravskej dediny Ráztoky vystupuje v masových scénach ako jeden hrdina, hovorí ako jedna postava a nakoniec sa mení na živel a robí zúčtovanie s vojakmi, obchodníkom a krčmárom, s notárom. Postavy konajú pudovo. Zaujímavou postavou je stará Ilčíčka, ktorej syn bol odsúdený na trest smrti, pretože zabil čatára Rónu, ktorý ho šikanoval. Po jeho smrti sa ľudia ešte viac búria proti pánom.

Postava zmrzačeného Ondreja Koreňa symbolizuje tiché odsúdenie vojny, ktorému vojna spôsobila hluchonemosť a je živým príkladom zverstva, utrpenia a ľudskej tragédie. Forma umeleckej reči je prozaická.

Hlavná dejová línia sa týka manželov Hlavajovcov. Adam je na vojne a Eva chce, aby sa vrátil domov. Ide poprosiť notára Okolického, aby vybavil návrat Adama domov. Notár je bez charakteru, zneužije Evu a tá otehotnie. Dedinčania ju odsúdia, nik jej nepomôže okrem Ondreja a starej Ilčíčky. Po pôrode sa obáva, že sa Adam dozvie pravdu a utopí sa v rieke. Neskôr sa Adam vracia domov, dezertuje z rakúsko-uhorskej armády. Teší sa na Evu a syna. Domov však nájde opustený. Chce sa dozvedieť, čo sa stalo a pravdu sa dozvedá od notárovho sluhu. Adam chce pomstiť svoju ženu. Pod vplyvom burcovania zúfalej Ilčíčky, návratu Adama a neskôr ďalších vojakov z frontu sa dedinčania podujmú na kolektívnu pomstu voči pánom. Donútia Okolického, aby na mieste, kde umrela Eva, uvažoval nad tým, aký je (dosky, ktorými ho podopreli vo vode padnú a Okolický sa utopí). Vyženú vojenskú posádku a Adam podpáli krčmu.

V závere knihy Živý bič doznieva čudné zmierenie života so smrťou, pre Urbana dôležitá katarzia. Z tohto živého chaosu sa podľa  „opravdivého obrazu rozbitého ľudstva môže zrodiť nový vek plný smelých slov, povstať nový človek, čo našiel silné, a už si myslel, že dávno stratené ruky.“ Koniec mi prišiel z pohľadu dnešného čitateľa trochu pritiahnutý za vlasy, ale všeobecne môžem toto dielo odporučiť.

Nádherný pohľad do duší a myslí ľudí zasiahnutých svetovou vojnou. Kniha sa mi veľmi páčila a milo ma prekvapilo podanie autora.

Milo Urban (1904 – 1982) písal poviedky a novely, ktoré sa viazali k rodnej Orave. Vo svojej tvorbe využíval nové, moderné formy a postupy. V jeho dielach nachádzame znaky expresionizmu a naturizmu.