Poznáte ten pocit, keď ste niekoho nevideli príliš dlho, až je nakoniec táto osoba vo vašej mysli zo dňa na deň stále dokonalejšou práve preto, lebo v duchu dúfate, že je to skutočne pravda?
Niekde som čítala, že ľudská duša dokáže byť veľmi vynaliezavá, keď ide o záchranu mysle.

Všetko sa stalo minulý mesiac. Nechcela som tam ísť, ale moja sestra mi povedala, že ísť jednoducho musím! Prečítala si v novinách jeden článok a k nemu bola uverejnená fotografia Felixa Geista.
„Nemôžem ísť! Nie! To vonkoncom nepôjde, Käthe. Nejde to,“ namietala som. Nechcela som o tom ani počuť.
„Prečo? Prečo nie? Ty sa s ním chceš rozprávať, no máš jednoducho strach, sestrička. Tak je to… Nevidela si ho predsa už osem rokov a obávaš sa, že nie je taký, akého si si ho vysnívala! Poznám ťa, pokladík…“

Felix bol mojím najlepším priateľom. Vždy sme všetko robili spolu. Keď mal sedem rokov, povedal mi, že sa raz so mnou ožení. Zabávali sme sa na tom zakaždým, keď sme si na to po rokoch spomínali. Po škole sme sa však museli rozhodnúť, čo ďalej. Nakoniec sme sa dohodli, že sa staneme slávnymi tanečníkmi. Napriek všetkému, čo si o nás ľudia vraveli, rozhodli sme sa pre balet. Vždy ma udivovalo, akí sme si podobní.
Nanešťastie, krátko pred prijímacími skúškami som si zlomila nohu. Bola som celkom zronená. Vtedy mi povedal, že bezo mňa tam jednoducho nepôjde ani on. No to som mu nemohla dovoliť.
„Ty tam pôjdeš a budeš tancovať za nás oboch. Budeš robiť všetko tak, akoby som tam bola s tebou. Tancuj aj namiesto mňa, rozumieš?“ dohovárala som mu.
Nakoniec súhlasil, skúšky hravo zvládol a na školu ho prijali.
Spočiatku sme si spolu telefonovali každý deň, no potom to už bolo čoraz zriedkavejšie.

Nepočula som o ňom už osem rokov. Až kým moja sestra neprišla s tým článkom v novinách. Písalo sa tam, že v našom mestskom divadle sa bude konať veľké baletné predstavenie, ktorého hlavnou hviezdou bude práve veľký Felix Geist. Môj Felix.
„Nič viac?“ pýtala som sa svojej sestry znovu a znovu, keďže som s jej nápadom navštíviť to predstavenie konečne súhlasila. Napriek tomu, že je mladšia, spravím v konečnom dôsledku aj tak vždy to, čo si praje ona.
„Nie, nič viac. No dobre… Je tam ešte životopis režiséra predstavenia. Mám ti ho prečítať?“
„Nie, nie,“ odpovedala som, „ďakujem.“
Cítila som sa ako vo sne. Nedokázala som racionálne uvažovať ani sformulovať rozvitú vetu.

Počas všetkých uplynulých rokov som uvažovala (a snívala) o tom, čo sa s ním vlastne stalo. Ten príbeh bol v mojich snoch celkom jednoduchý:
Po skončení štúdií sa uchádzal o zamestnanie, ktoré nakoniec, samozrejme, aj dostal. Potom precestoval celý svet a stal sa svetoznámym tanečníkom. Snívala som o tom, aký musí byť teraz bohatý a šťastný. Celkom určite musí mať veľký dom a vlastniť všetko, po čom len túži. Vďaka mne.
Dúfala som, že je to pravda. A ak niekto tvrdil, že sú to len moje hlúpe predstavy, bola som ochotná sa aj pohádať!

Pršalo a ja som pri sebe nemala žiaden dáždnik. Ponáhľala som sa, pretože do začiatku predstavenia zostávalo len dvadsať minút. Zrazu som sa cítila veľmi nervózne a skľúčene. Bolel ma žalúdok, z čela mi tiekli kropaje potu a mala som skutočne veľký strach. Käthe mala pravdu!
Vždy má pravdu. A preto som nakoniec do tohto divadla predsa prišla. Bola som zmoknutá ako myš.

Predstavenie začalo presne. Bola som veľmi zvedavá, pretože balet som vždy milovala. Hudba bola okúzľujúca a tanečníci… Och, tí tanečníci! Tancovali ako anjeli, ktorí práve zostúpili z neba. Voľakedy som tiež túžila takto tancovať. Teraz však žijem so svojou mladšou sestrou, jej mačkou a učím pätnásťročné deti tancovať vo večernej škole valčík. Poetické, však?!

Keď som na doskách konečne zbadala Felixa, nedokázala som uveriť, že ho po toľkých rokoch znovu vidím, a že je tak blízko mňa. Znovu ma rozbolel žalúdok, no už to nebola nepríjemná bolesť. Boli to akési motýliky, čo sa mi roztancovali v žalúdku.
Predstavenie som si napriek tomu užívala, no čakala som, až sa skončí, aby som sa s ním mohla porozprávať. Lenže… Čo mu poviem?
„Ahoj, Felix. Spoznávaš ma ešte? Vyzeráš presne tak, ako si na teba spomínam. Viem… Ja nevyzerám práve najlepšie a…“
Nie!!! Toto mu predsa nemôžem povedať. Čo si myslím? Čo by mi na to odpovedal?
„Ahoj, som veľmi rád, že ťa vidím. Vyzeráš úžasne! Chceš si ma stále vziať? Moja ponuka spred rokov ešte platí. Celých osem rokov myslím iba na teba. Iba vďaka tebe som taký úspešný!“
Preboha, čo si myslím?! Určite má predsa nejakú peknú priateľku. Alebo manželku. A nádherné deti.
Pozrela som sa na javisko. Stále tam tancoval a jediné, na čo som sa dokázala sústrediť, bolo formulovanie toho, čo mu vlastne poviem, až za ním prídem. Po ôsmich rokoch musí byť predsa ten rozhovor presne naplánovaný, nie?

Predstavenie sa pomaly končilo a hlas v mojej hlave mi zrazu povedal:
„Je skutočne taký úspešný? Je naozaj taký šťastný ako si si predstavovala? Možno je nešťastný… Čo, ak nemá čas byť šťastným? Možno je chudobný ako kostolná myš. Čo ty môžeš vedieť, koľko mu to poskakovanie vynáša?! A je nešťastný vďaka TEBE, zlatko!“
Bola som zronená. Zúfalá. Bála som sa stretnutia s mojím Felixom. Obávala som sa, že nestretnem toho Felixa – tanečníka z mojich snov.
Keď sa opona spustila, ponáhľala som sa rýchlo preč. Kde je ten prekliaty východ? Musela som sa odtiaľ dostať von čo najskôr, pretože by som sa tam bola zadusila. Bolo to horšie ako nejaká zlá choroba.
Vybehla som na vzduch, no necítila som sa o nič lepšie. Ešte stále pršalo a rýchlo som potrebovala nejaký dáždnik.