Ernest Róth. Narodil sa v Turnianskej Novej Vsi v chudobnej rodine. Prežil peklo 1. svetovej vojny. V roku 1918 vstúpil do Sociálnodemokratickej strany a stal sa tajomníkom tejto strany v Rožňave. V rokoch 1923-1927 bol prvým starostom mesta Rožňava. V roku 1931 s podporou židovskej strany sa stal opäť starostom, lenže bol na istý čas pozbavený funkcie z dôvodu údajného spolčovania sa proti štátu. 26.apríla 1944 jeho aj jeho rodinu odviezli z Rožňavy do tábora smrti v Auschwitzi, kde ich zavraždili. Na jeho pamiatku je v Rožňave po ňom pomenovaná ulica…

Štefan Roda? Dňa 3.apríla 1927 sa v Rožňave narodil Ervin Róth. Narodil sa ako druhé dieťa v rodine Alexandra Rótha a Kláry Schifferovej. V roku 1939 sa stal študentom Gymnázia premonštrátov v Rožňave. O niekoľko rokov neskôr sa dostáva do Bratislavy, kde ho zradili a chytili gardisti Hlinkovej strany. Odviedli ho do Nemecka na nútené práce. Do konca vojny pracuje ako zvárač v závode. Vracia sa do Rožňavy, kde doštuduje a prijíma meno Štefan Roda. Je prijatý na Lekársku fakultu Univerzity Komenského, avšak po smrti otca prestupuje na farmáciu. V roku 1956 sa dostáva do Plešivca ako pomocník v lekárni a neskôr sa stáva jej vedúcim. Je vášnivým jaskyniarom a v roku 1951 spolu so svojimi priateľmi objavuje dnešnú Gombaseckú jaskyňu, neskôr v roku 1964 objavuje Krásnohorskú jaskyňu. V jej útrobách sa nachádza 32 metrov vysoký stalagmit. Jeho práca je v roku 2001 ocenená vyznamenaním – stáva sa čestným občanom Rožňavy. Zomiera dňa 18.októbra 2001 v Budapešti na následky choroby…

 Slovo holokaust pochádza z gréckeho slova holokauston. Slovníky slovo holokaust definujú, ako zápalnú obeť (je to označenie pre systematické, štátom vykonávané prenasledovanie a hromadné vyvražďovanie etnických, náboženských, či politických skupín počas  druhej svetovej vojny, vykonávané nacistickým Nemeckom a jeho spojencami vo vzťahu k vyvražďovaniu Židov). Podľa môjho názoru, je to neľudské zaobchádzanie s ľuďmi, ktorí neboli niekomu sympatickí alebo plnohodnotnými občanmi. Áno je abnormálne si myslieť, že iné etnické, náboženské skupiny sú menejcenné. Všetci sme si na tomto svete rovní, boli sme a aj budeme. Je to zákon nad zákony o podstate ľudského bytia.

Bolo ľahkomyseľné veriť, že vyvraždením iných bude tento svet lepší. Nie, svet nebude lepší, bude horší a nič sa tým nevyrieši. Možno si Hitler myslel, že vyvražďovanie bude jediné možné riešenie na jeho ceste za vysnívaným svetom árijcov. Svojím správaním, konaním, činmi všetko len zhoršil, nemyslel na dôsledky svojich skutkov. Nemyslel na tých, ktorí sa dostali do koncentračných táborov, len svoju vysnívanú krajinu chcel vyčistiť od menej hodnotných ľudských rás.

Každý človek si zaslúži žiť dôstojne tam, kde mu Boh dal domov. Život jednoduchý, ale neopakovateľný, s každodennými starosťami a radosťami. Jeho hlava má spočinúť v zemi po ktorej kráčal, má byť pochovaný dôstojne a s úctou. A presne toto ani jedného z ľudí, ktorí sa do koncentračných táborov dostali, nečakalo. Nevedeli, čo ich čaká, ale jedno vedeli, a to, že to nie je nič dobré a že ich to neminie. Aj Rožňava bola postihnutá krutým osudom, ktorý zapríčinilo nacistické Nemecko. Presnejšie ten, kto mal v rukách moc.

Židia na územie mesta Rožňava prichádzajú v roku 1850. S pocitom, že tu budú aspoň trochu v bezpečí. Mali svojho rabína. Od roku 1858-1859 ním bol Izár Deutsch. Zakladali si spolky, prichádzali lekári, advokáti, sudcovia. Zakladali si školy a snažili sa zžiť s komunitou usadlíkov v meste. Môžeme povedať, že pokojnejší rok mali okolo roku 1867. V období okolo roku 1893 si postavili vlastnú synagógu. Židia mali prísnejšie pravidlá, dodržiavali šabat, snažili sa modliť trikrát denne.  Nikdy nemali vlastný štát, boli uzavretí vo svojej vlastnej komunite.

No ani mesto Rožňava sa nezaobišlo bez mrakov a pochmúrneho obdobia vojny. Mnohí lekári či advokáti dostali zákaz vykonávať svoju činnosť. Aké to pre nich asi bolo? Aké to bolo, keď sa museli vzdať toho, čo ich napĺňalo a prečo žili? To nikto z nás nevie, môžeme si to len domyslieť. Každý si to predstaví inak, ja si myslím, že boli sklamaní a plní bolesti. Bolelo ich to, ako s nimi zaobchádzali, ako boli utláčaní, ponižovaní, existenčne zneistení.

Židia počas vojnových rokov do 10.00 hodiny nemohli nakupovať a predávať na trhu, vylúčili ich zo spoločenských organizácií, občianskych spolkov. Deti neprijímali do materskej školy. Ďalšou ranou a  potupou bolo  nosenie Dávidovej žltej šesťhrannej hviezdy. Trpký osud postihol aj Dr. Maximiliána Strausza, ktorému v roku 1939 zakázali vykonávať  advokátsku činnosť.

O rok neskôr,  v roku 1940, sa začala likvidácia/arizácia podnikov, závodov, ktoré patrili rodine Rosenblüth. Zatvárajú sa židovské kúpele, rozpúšťajú sa dobrovoľné spolky a ako posledný zatvorili aj obchod s porcelánom pána Móra Ehrenfelda.
5. mája 1944 zatvorili 327 židov  do rožňavského geta, zobrali im všetko majetok a odopreli všetky ľudské práva, slobodu a hlavne dôstojnosť.

Ada Robinson či Chaviva Reiková, vlastným menom Marta Reicková. Narodila sa v roku 1914 v obci Nadabula. Bola slovenská protifašistická bojovníčka, dôstojníčka židovského pôvodu. Podstúpila výcvik v Izraeli, vrátila sa až počas Slovenského národného povstania. Podieľala sa na získavaní spravodajských informácií o židovskom obyvateľstve
na Slovensku. Pomáhala židovským utečencom na povstaleckom území a organizovala odvoz židovských detí cez Maďarsko do Palestíny. Po potlačení SNP bola zajatá. Zavraždili ju v protitankovom zákope pri Kremničke. 21. augusta 1990 jej udelil Mestský národný výbor v Banskej Bystrici cenu čestné občianstvo In memoriam. Pamiatke Chavive Reikovej bol venovaný slovenský dokumentárny film Návrat do horiaceho domu (2014).

Podľa Aristotela pamäť je to, čo u ľudí vzniká skúsenosťami. Lebo mnoho ráz opakovaný a pamäťou uchovaný vnem jednej a tej istej veci má význam jednej skúsenosti. Jeden človek, jedna osobnosť a jeho činy sa zapísali mnohým ľuďom do pamäti. Nie v dobrom slova zmysle, ale v zmysle bolesti, utrpenia, nenávisti a smrti. Z pamäte Alexandra Strausza sa dozvedáme o nespravodlivosti a ponižovaní Židov v Rožňave;
„8. novembra 1938 vstúpila maďarská armáda do mesta. S veľkou radosťou sme si hrdo pripli  trikolóru  maďarských farieb,  stojac na ceste sme vítali vojakov. Radosť mi však nevydržala dlho, dali mi jasne najavo, že Židovi neprislúcha nosiť kokardu a nech idem domov.“

Hovorí sa, že prvý školský deň by mal byť začiatkom nového školského roka, avšak koncom roka 1938 Gáborovi Strauszovi, ktorý študoval na gymnáziu už tretí rok, nezačal najkrajšie. Spolužiaci, s ktorými chodil už tri roky do školy, ho začali biť. „Nebol som Gabi, ale Mojžiš. Tak to išlo niekoľko týždňov a potom ich to omrzelo. Nechcel som udrieť aj ja, lebo by ma vyhodili zo školy, možno aj preto, že riaditeľ nemal rád Židov.“
Pred maturitou pracoval ako drevorubač, aby uživil svoju rodinu. Na maturitu si kúpil lacný čierny oblek, na ktorý mu mama našila žltú Dávidovu hviezdu a šiel do školy. „Maturitná komisia ma chcela dvakrát vyhodiť, ale moji spolužiaci „bitkári“ bojkotovali za mňa a tak sa mi podarilo zmaturovať.“ Je kruté a neľudské zakázať niekomu študovať len preto, že má inú národnosť. Nikto nemôže ovplyvniť alebo zmeniť náš pôvod, kultúru a naše korene. Prežil koncentračný tábor. A po príchode domov, zistil, že jeho dom mu už dávno nepatrí. Patrí partizánovi. Odišiel do Palestíny, tam si našiel manželku a mal s ňou dvoch chlapcov. 7. júna 1944 Katarínu Grünwaldovú čerstvú maturantku spolu s ostatnými Židmi vyhnali na Čučmiansku ulicu pred rožňavské geto. Žandár prečítal zoznam a zhruba o hodinu a pol sa dostali na hlavnú stanicu. Tam už väčšinou starci, ženy a deti nastupovali do vagónov. O týždeň na to, 14. júna, vlaková súprava zastala na neznámej stanici, kde hodiny ukazovali 14 hodín 12 minút. „Neskôr som sa od naholo ostrihanej 16 – ročnej dievčiny z Plešivca dozvedela, že sme v Auschwihzkom koncentračnom tábore.“ Aj takéto spomienky sa zachovali v pamäti ľudí, ktorí zažili krutosť idey vytvorenej jednou osobou – Adolfom Hitlerom.

Prešlo sedemdesiatjeden  rokov od ukončenia 2. svetovej vojny, od utrpenia miliónov ľudí. Nedovoľme, aby sa niečo takéto vrátilo a zopakoval sa podobný scenár. Ľudská dôstojnosť a česť si žiada, aby sa spomienka na Židov nestratila v zabudnutí.
Preto Jiskajz ! – Spomínaj!

 

                                                Monika Nell

POUŽITÁ LITERATÚRA

 FILICKY P. – KARDOS L.: A rozsnyói izraelita közösség emlékezete. Plešivec: Spolok Pro Pátria Pelsöciensis,2002.

https://sk.wikipedia.org/wiki/Chaviva_Reikov%C3%A1

Poznámky z besedy: Rožňava a holokaust, 26.04.2016 v Gemerskej knižnici Pavla Dobšinského v Rožňave.